Vždy o takomto čase už naberali na kráse. Skrášľovali okná trojizbového bytu. Pútali pozornosť okoloidúcich. Aj susedky obdivovali jej krásny balkón a nezabudli sa spýtať, ako ich pestuje. Vždy sa usmiala a povedala, že okrem polievania a prihnojovania sa im privráva.
Vyrušil ju prenikavý zvuk zvončeka. Odložila krhličku a šuchtavým krokom sa vybrala k dverám. Skôr, než stihla otvoriť počula, ako niekto strká kľúč do zámky. Na chvíľu zmeravela. Uvedomila si, že kľúč má len Zuzka, jej dcéra, a tá je predsa v robote.
Našťastie mala vo dverách svoj kľúč. Nepohnute zostala stáť za dverami.
" Mama, otvor, to som ja, " - počula Zuzku. Uľahčene si vydýchla. Otočila kľúčom a otvorila. Zuzka priam šialenou rýchlosťou vbehla do predsiene.
" No len si predstav, to sa mi ešte nestalo. " - rozprávala celá udychčaná.
" Necestujem predsa prvý raz, " - rozhadzovala rukami - " a také niečo práve mne a teraz."
Líca jej horeli a v očiach blčali ohníky. Takú rozvášnenú ju Tonka ešte nevidela. Chcela ju upokojiť, ale nedalo sa. Až keď začala pobehovať sem a tam, vošla jej do cesty a spýtala sa:
" Čo sa vlastne stalo? "
Zuzka zastala v strede izby a zarazene sa pozrela na matku. Vzrušene začala vysvetľovať, ako ju ráno cestou do práce v autobuse niekto okradol. Ide rovno z polície, kde bola prípad nahlásiť. Takých, ako ona tam bolo viac, a tak musela čakať.
" Poď si sadnúť a oddýchni si, " - volala ju Tonka do izby. - " Nemysli už na to. "
Zuzka konečne pochopila, že matka má pravdu. Naliala si džús a sadla si do kresla. Keď sa upokojila,vošla do kuchyne. Počas večere nepovedala ani slovo. Bola ponorená do svojich myšlienok.
" Dáš si kávu? " - prerušila ticho Tonka.
" Áno, dobre mi padne. Ale pomôžem Ti, len seď. " - ochotne sa ponúkla Zuzka a hneď aj spratala riad zo stola.
Keď potom na stole rozvoniavala káva, rozhodla sa mame povedať o kolegyni. Tonka len ticho sedela a počúvala. Zo Zuzkiných slov vybadala, že by bola rada, keby jednu izbu dvojizbového bytu prenajala kolegyni, ktorá nemá strechu nad hlavou.
" Neboj sa, mami, poznám ju. Je to veľmi slušné, tiché dievča. Môžem sa za ňu zaručiť. " - prehovárala mamu
Tonke sa ten nápad nepáčil, preto zareagovala:
" Myslela si na to, čo by povedal nebohý otec? Cudziu osobu u nás ubytovať? Nesúhlasím ! - povedala dôrazne.
Takú reakciu Zuzka nečakala. Na chvíľu zavládlo v miestnosti ticho. Pomaly popíjali vlažnú kávu.
" Ale mami, veď práve to je ten dôvod. " - pokúsila sa znovu Zuzka. Bývame tu spolu za zatvorenými dverami, akoby sme nevideli, koľko ľudí nemá strechu nad hlavou. A my predsa máme voľnú izbu. Prenajmi jednu z nich. Len na pol roka. Otec by určite nič nenamietal. "
Tonka pozrela váhavým pohľadom na Zuzku. Napriek svojej rýchlej a ráznej reakcii sa spýtala:
" A kedy sa chce nasťahovať? "
" O týždeň. "
Tonka sa zamyslela a napokon súhlasila.
O týždeň so Zuzkou prišla Katka. Bola to pekná, mladá dáma s tmavými očami. Mlčky kráčala za Zuzkou, ktorá jej ukázala izbu.
Po pár týždňoch bola Tonka rada, že poslúchla dcéru. Katka bola slušná a milá. Ráno odchádzala so Zuzkou do práce a vracali sa večer. Bola dosť mlčanlivá. Obyčajne sedela v izbe a čítala. V piatok večer už cestovala domov k rodičom. Aspoň tak vždy vravela.
Raz v piatok večer pozerali v televízii správy. Zrazu polícia žiadala občanov o pomoc pri hľadaní podozrivej osoby. A na obrazovke zbadali Katkinu fotografiu. Bola podozrivá z páchania bytových krádeží. Tonka a Zuzka neverili vlastným očiam.
Zuzka chytro vyskočila z kresla a začala zhľadúvať cennosti. Zmeravela. Nikde neboli. Chýbali aj otcove náramkové hodinky. Bol to rodinný poklad, ktorý zdedila Zuzka po otcovi.
