Helena si všimla, že dnes pribudli i tmavé kruhy pod očami. Poznajú sa predsa už dosť dlhú dobu, aby vedeli o sebe i tie najtajnejšie, skryté myšlienky. Ale dnes vôbec nemala tušenie, čo od nej Žofka chce. Hoci sa jej už dlhší čas zdalo, že potrebuje pomoc. Už pred sviatkami vycítila v Žofkinom správaní akýsi nepokoj.
" Je len prvý týždeň po sviatkoch a už vyzerá veľmi unavene, " - uvažovala Helena. Tak, ako pred rokom, keď jej zomrel manžel. Vtedy svoje smutné pocity a trápenia postupne za pomoci Heleny prekonala.
" A deťom nebudem prekážať? " - opýtala sa s úsmevom na tvári.
" Nie radi Ťa u nás privítame. " - utešovala ju Žofka.
" Som už na ne zvedavá. Zastavím sa hneď zajtra." - nakoniec sa Helena rozhodla.
Nasledujúce ráno ju zobudili slnečné lúče. Neodbytne svietili do jej staropanenskej postele. Chcela si dnes trochu poleňošiť a dlhšie zostať v posteli, ale len čo otvorila oči, spomenula si na včerajší rozhovor.
" Musím predsa kúpiť niečo pre deti. "
Vstala a podišla k oknu. Pozerala na pochmúrne, zimné sídlisko. Povaľovali sa tam haldy akýchsi papierov, čo sem navial silný nočný vietor. Zatúžila po snehu, ktorý by prikryl šedosť a smeti všetkých sídlisk. Pohľad zastavila na obchodnom centre, ktoré tu otvorili pred sviatkami. Už ho stále sa rozrastajúce sídlisko veľmi potrebovalo. Dnes mám príležitosť po prvýkrát sa tam pozrieť.
Po raňajkách sa vybrala na nákup. Privítala ju veľká priestranná hala s množstvom v rade stojacich košíkov. Siahla po jednom z nich a už sa ocitla v kráse reklamných tovarov a v rozsiahlej ponuke módnych výrobkov. Celé obchodné centrum svojím moderným dizajnom vytváralo príjemnú atmosféru. Prechádzala z jedného oddelenia do druhého. Trochu dlhšie pobudla v oddelení hračiek. Vyberať teda mala z čoho, to nespočetné množstvo plyšových zvierat, bábik, áut až po stavebnice, či detské hry. Ale stále nevedela, čím by deti potešila. Nakoniec kúpila veľkú stavebnicu Lego a akúsi detskú hru. Pozrela na hodinky .
" Joj, ale som sa tu zdržala. Dnes si nestihnem ani navariť. "- zberala k pokladni. Cestou z obchodu premýšľala o Žofke.
" Ako by som jej len pomohla? Nesmiem pripustiť, aby sa taká mladá toľko umárala. "
Pred domom div nespadla a neroztrhla si pritom nové pančuchové nohavice.
" Decká mizerné! " - skríkla na úkor susedových detí, ktoré sa tu včera hrali s tehlami a teraz sa povaľujú pohodené vôkol domu, - " ani si to po sebe neupratali."
Vyviezla sa výťahom na tretie poschodie do svojho bytu. Rutinným spôsobom vykonávala domáce práce. Našťastie bola s nimi raz - dva hotová. Ešte trochu unavená pobalila darčeky.
Nechcelo sa jej trmácať v autobuse a tak sa rozhodla, že pôjde autom. Darčeky uložila na zadné sedadlo a uháňala na druhý koniec mesta. Chcela byť čím skôr u Žofky a pri deťoch.
V sobotné popoludnie na cestách nebolo veľa áut. Križovatky boli temer prázdne. A tak jej cesta ubiehala raz-dva. Pomaly sa blížila k svojmu cieľu. Zabočila na vedľajšiu cestu. Viedla okolo cintorína, pri ktorom bývala jej kolegyňa. Naplnená očakávaním a obavami myslela intenzívne na deti. Vzápätí vytiahla z kabelky svoj mobilný telefón. Vytočila číslo a na druhom konci ohlásila svoju blížiacu sa návštevu.
Odrazu odkiaľsi vybehol na cestu malý chlapec. Helena ešte stále zamestnaná telefónom už len inštinktívne stúpila na brzdu. Náraz na bočnú stranu sa niesol sídliskovým tichom. K nemu sa pridali kvílivé brzdy Heleninho auta.
" Čo to bolo ... - ako vo snách reagovala Helena ? “
Zatvorila oči. Silný vnútorný tlak jej nedovolil ani nadýchnúť. Chvíľku nič nevidela. V ušiach jej doznieval buchot na ľavý blatník. Iba pár metrov ju delilo od domu, do ktorého sa tak náhlila. Akýsi starý pán jej neodbytne búchal na okno.
" Vystúpte! "
" Poďte sa pozrieť. Leží tu chlapec. " - slová na ňu padali ako z mátožného sna.
" Už som zavolal z mobilného telefónu sanitku. "
Helena konečne precitla. S veľkým sebazaprením vystúpila z auta a pred ňou sa jej naskytol nepríjemný pohľad.
Na zemi pri ľavom kolese jej auta leží malý, šťúply chlapček. Zmeravela. Zbledla, že by sa jej krvi nedorezal.
" Prosím Vás pomôžte mu, volajte sanitku. " - ako v mrákotách začala vykrikovať na ľudí, ktorí sa tu narýchlo zbehli.
Zopár zvedavcov pozeralo i z priľahlých vežiakov. Helena neúnavne chodila okolo chlapčeka, rozhadzovala rukami a krútila hlavou. V ďiaľke bolo počuť prenikavý zvuk sanitky.
Helena nevnímala okolie. Nevedela ani ako chlapcovi začali dávať prvú pomoc.
" Zima mi je, zima mi je. " - chodila okolo sanitky.
" Žije? Žije? " - opakovane sa spytovala.
Nikto jej nevedel odpovedať. Čas plynul, no ona ho nevnímala. Konečne sa dočkala.
" Žije, " - počula z úst lekárky.
Trošku jej odľahlo. Pomaly sa jej uvoľnilo zovretie v hrdle a utíšilo silné búšenie srdca. S príchodom dopravnej polície začínala vnímať okolie.
