Zrazu počul tichý šramot. Prichádzal zvonku spoza stiahnutej rolety. Premohol ho strach. Chcel vstať, ale nemohol. Záhadné zvuky sa opakovali. Pomaly v nich rozoznal slabé ťukanie na obločný rám. Uľahčene si vydýchol. Napätie povolilo. Vstal a blížil sa k oknu. Opatrne vytiahol drevené žalúzie.
Do izby sa vliala záplava denného svetla. Pohľad mu zaletel na miesto, kam včera umiestnil malé krmítko pre hladné vtáčky.
Bolo prázdne. Po zrnkách nezostalo ani stopy.
" Som rád, že vám hneď od rána tak chutí, " - potešil sa.
" Dnes vám zase niečo donesiem, " - robil si starosti. Obzrel sa, aby pozrel na budík. - " Ale teraz je už najvyšší čas, ísť do školy. "
Rýchlosťou šípa vbehol už oblečený vo svojej riflovej súprave do kuchyne. Na stole ho čakal mamin odkaz.
" Dobré ráno, Miško! Nezabudni si vziať desiatu. A po škole mi prídi pomôcť vykladať debničky. Ahoj ! "
Ani trochu ho tento odkaz neprekvapil. Každý deň predsa chodil mame pomáhať na trhovisko, kde predávala ovocie a zeleninu.
Usrkol si z pripraveného ešte napoly teplého čaju. Vzal nahrubo odkrojený chlieb a školskú tašku a už bežal dolu schodmi. Na ulici ho ovanul mrazivý vzduch.
Až ho striaslo. Riflová bunda ho veľmi nezahriala. Pritiahol si mamin pletený šál na hrdlo a spokojne vykročil smerom k autobusovej zastávke.
Postával tu už hlúčik uzimených a prešľapujúcich ľudí. V diaľke sa blížil autobus. Premrznutý dav ho vtiahol dnu. Keď sa poriadne rozhliadol, dovidel, na malý vianočný stromček v šoférovej kabínke.
V škole sa čas neuveriteľne vliekol. Asi preto, že sa mu vôbec nedarilo.
" Čo je s Tebou? " - vyzvedal sa ho cez prestávku kamarát Ivan. Nevedel, len kývol plecom. Už, aby bol koniec.
Zrazu privrel oči, pocítil silnú bolesť.
Prenasleduje ho už niekoľko dní. Spočiatku tomu nevenoval žiadnu pozornosť. Ale teraz je to silnejšie ... . Mame to však nemôže povedať. Má i tak dosť starostí v práci. Odkedy otec od nich odišiel, stará sa o neho sama. Bolesť sa znovu vrátila. Až mu v ušiach hučalo.
" Nemám dnes šťastný deň. " - trochu priškrteným hlasom odpovedal.
Po zvonení si vzal svoj malý, školský kufrík a vybehol z triedy.
" Počkám Ťa pred školou. " - zavolal na Ivana.
Vonku pofukoval studený vietor. Prenikol mu do kostí, až ho striaslo od zimy. Sem - tam začínal poletovať prvý, dlho očakávaný sneh. Bolesť ustúpila a tak mohol vykročiť po kamenných dlaždiciach.
" Dnes musím zohnať do krmítka nejaký zob, " - robil si starosti, keď sa objavil Ivan.
Cestou obdivovali vianočné výklady. Pomaly sa blížili k miestu, kde predávala Miškova mama. Skláňala sa nad pultom plným voňavého ovocia. Zababušená v tenkom kabáte, ukladala pomaranče z debničky na pult. Hneď, ako zbadala Miška, milo sa usmiala a jej zrobené ruky sa načiahli, aby ho pohladkali po zasnežených vlasoch.
Miško v jej teplom objatí pozeral na ľudí, ktorí sa mu mihali pred očami. Už ich vôbec nevnímal.Cítil, že sa mu znovu vrátila bolesť. Nevšímal ani pouličný zhon.
Žiarivé vianočné hviezdy v uliciach sa pomaly zažínali. Vytvárali nádhernú atmosféru láskyplných sviatkov. Miškovi sa všetky spojili do jednej rozmazanej, slzivej machule. Hlava sa mu zatočila a už nič nevidel.
Prebral sa v nemocničnej posteli. Hľadeli na neho chladné, nemocničné múry.
Po chvíľke vošla do miestnosti sestrička. Podišla k jeho posteli s príjemným úsmevom na tvári.
" Čo sa mi stalo? Prečo som tu? " - s námahou sa vyzvedal Miško.
" Prišlo Ti na ulici zle, " - začala mu vysvetľovať. - " Zamdlel si od vyčerpania a bol si riadne premrznutý. Spal si skoro celú noc a celý deň. Pôjdem Ti zavolať Tvoju mamičku! "
Vyšla na chvíľu z izby. Konečne sa Miško mohol poobzerať vôkol seba. V kúte stál vianočný stromček. Ozdobený farebnými žiariacimi guľami. Hľadel na neho ešte aj vtedy, keď do izby vchádzala jeho mama.
Hoci nemal potuchy, ako dlho tu ostane, čarovné teplo vianočného stromčeka šírilo jeho želanie, aby cez tieto vianočné sviatky mama pri ňom zostala.
