Zjojkla. Bolesť bola neznesiteľná. Na jojkanie a šramot sa zobudil Štefan, jej manžel.
" Čo tam robíš? " - ozval sa za dverami.
Stisol kľučku a nazrel dnu. Naskytol sa mu pohľad na zúboženú a kvíliacu Moniku s veľkou opuchlinou na ľavom líci.
" Tak veľmi Ťa to bolí? " - spýtal sa. - " Obleč sa, odveziem Ťa k zubárovi."
Monika si začala robiť starosti.
" Ale ja nemôžem ísť k lekárovi. Musím dnes odovzdať mesačné výkazy. " - povedala a priam sa skrútila od pichľavej bolesti v zube.
" Zavolaj, že prídeš neskôr. Potom to urobíš, " - povzbudzoval ju manžel.
" Oblečiem sa a počkám Ťa v aute. " - povedal a zmizol v spálni.
Pomaly prešla k stolíku s telefónom. Zdvihla slúchadlo a vytočila známe číslo. Ozvala sa Tonka, jej šéfka. Monika začala vysvetľovať, že sa dnes oneskorí. Počula šéfku, ako prekvapene zareagovala.
" Dnes musíte odovzdať výkazy."
" Áno urobím ich, " - s bolesťou v hlase povedala Monika.
" Budem čakať. A ..... " - chcela ešte niečo povedať, možno sa chystala ju povzbudiť, no po krátkej odmlke prísne dodala:
" Poponáhľajte sa! "
Bolo počuť už len cvaknutie slúchadla na druhej strane. Monika ešte stále držala telefón. V ušiach jej pomaly doznieval šéfkin povýšenecký tón. Konečne i ona položila slúchadlo a uľahčene si vydýchla. Neboli príjemné takéto rozhovory so šéfkou. Je síce pravda, že za úspechy, ktoré dosahujú doma i v zahraničí, má veľkú zásluhu. Ale inak je tvrdá.
Monika preklínala zub. Jeho bolesť prišla veľmi nevhod. Pre jeden prekliaty zub musí vymeškať v práci. Bála sa, aby si šéfka nemyslela niečo iné. Bála sa vymeškať, čo len jeden deň. Veď, koľko žien by chcelo robiť takú tichú, pokojnú robotu s dobrým platom. A preto šéfku ubezpečila, že svoju robotu stihne odovzdať.
O chvíľu vychádzala hlavnými dverami von. Na ulici ju ovial chlad. Vnikol rovno na zub. Bolesť sa zase zväčšila. Kráčala šmykľavým chodníkom k zaparkovanému autu. Štefan jej otvoril dvere.
Vydýchla si, keď sedela na mäkkom sedadle. Cesta na stredisko sa jej zdala mimoriadne dlhá. Snažila sa byť pokojná, nevnímala okolie.
Ako sa k nemu blížili, zdalo sa jej, akoby bolesť prestala. Mýlila sa. Keď sa jazykom oprela o boľavý zub, bolesť sa zväčšila.
Rozlúčila sa s manželom a vošla do veľkej bielej budovy. Vyšla na štvrté poschodie. Tam sídlili zubári. Dobiedzavý strach ju sprevádzal k dverám zubnej ambulancie. Neopustil ju ani, keď konečne zasadla do zubárského kresla.
" Prečo ste prišli až teraz? " - spýtala sa jej doktorka.
Monika jej zase začala vysvetľovať ranný pohľad do zrkadla a obrovskú bolesť v zube ...
" Musí ísť von. Nebojte sa, dám Vám injekciu. " - povedala doktorka, keď videla v jej široko roztvorených očiach strach.
Injekcia umŕtvila boľavý zub. Monika sa poslušne zverila do jej odbornej starostlivosti.
O chvíľu počula: " Je vonku. "
Monika si s úľavou vydýchla.
Spokojne odchádzala. Vonku ju ovanul mrazivý deň. Pozrela sa na hodinky. Blížil sa čas obeda. Spomenula si na výkazy a pridala do kroku. Prechádzala námestím okolo žiarivých výkladov. Obdivovala figuríny oblečené v elegantných kostýmoch.
Pozabudla na zľadovatený chodník. Zrazu sa jej noha šmykla a ona sa ocitla sa na studenej ľadovej dlažbe. Chcela rýchlo vstať, ale noha ju neposlúchala.
Z obchodu, vyšla mladá predačka.
" Stalo sa Vám niečo? " - spýtala sa.
" Nemôžem sa postaviť, strašne ma bolí noha, " - vyriekla s námahou.
" Zavolám sanitku, " -oznámila predavačka a zmizla vo dverách.
O chvíľu námestím kvílila sanitka. Moniku posadili na nosidlá a odviezli do nemocnice. V ambulancii sedel mladý fúzatý lekár. Monika na neho s údivom hľadela.
" Nie, to nie je možné? Bolo toho na dnes už priveľa. " - hopvorila si pri pohľade na známu tvár.
" Ako sa Vám to stalo? " - oslovil ju svojím príjemným hlasom a pozrel sa jej do očí. Pohľady sa im stretli. Chvíľu na seba hľadeli. Nebadaný úsmev im prebehol po tvárach. Nechceli prerušiť to úžasné ticho.
Áno, je to Ondrej, jej prvá láska. Obaja boli vtedy takí mladí, nádherne mladí a šťastní. Chceli toho v živote tak veľa dokázať. Ondrej bol výborný žiak. Dostal šancu študovať medicínu v zahraničí. Využil ju a odišiel. Najprv jej písal každý deň dlhé listy plné lásky. Po čase však poštár prestal nosiť listy.
A teraz pri pohľade do Ondrejových, hlbokých, modrých očí zostali len spomienky. Kto začne prvý ?
" Monika ... , si to Ty ? " - ozval sa konečne Ondrej.
" Ako sa Ti to stalo? "
Počúval jej vysvetlenie.
" Necháme si Ťa tu, " - oznamil jej po rontgene.
Monika opätovala úsmev. Hľadela na neho a už jej vôbec neprekážalo, že výkazy nebudú hotové a šéfka bude nespokojná.
