„Treba mi už ísť,“- pomyslela si.
Obliekla si kabát, vsunula nohy do teplých topánok. S kyticou prenikavo voňajúcich chryzantém a mahónie vyšla z bytu. Pomaly kráčala k autobusovej zastávke. Stálo tu už veľa ľudí.
„To všetko pre tie zmeny v doprave,“ – uvažovala- „ len, aby som sa dostala dnu.
„Prepáčte,“ – ozvalo sa jej za chrbtom. Tichým hlasom sa jej prihováral štíhly mladík v roztrhaných už značne špinavých rifliach.
„ Mohol by som Vás požiadať o pomoc ?“
„O akú?“ – súrila ho Júlia k odpovedi.
Mladý muž teraz už trochu zrozumiteľnejšie vysvetľoval: „Viete, chcel by som si požičať peniaze na cestu domov.“
Konečne to z neho vyšlo. Júlia sa začala tváriť prekvapene. Chvíľu ho pozorovala.
„Prečo prišiel práve sem ?“- premýšľala.
"Kam ?" - nedôverčivo sa pýta.
„Domov. Potrebujem na autobus do Nitry“. – počuje tichý a prosebný hlas mládenca.
Júlia premýšľa, či pre ňou stojí ozajstný chudák, alebo sa len tak hrá. Rada by mu pomohla. Len, či peniaze, ktoré mu dá, splnia svoj účel. Nakoniec sa rozhodne. Za pomoci známeho hesla: „Dôveruj, ale preveruj!“
Rozhodne ho odmieta.
Mladý muž ťarbavým krokom odchádza. Rozhliada sa vôkol seba. Hľadá ďalší objekt svojho zárobku.
Keď prišiel autobus, húf čakajúcich vtiahol Júliu medzi seba.
„Nech sa páči !“- milo sa na ňu usmiala dievčina sediaca pri dverách a ponúkala jej svoje miesto.
Júlia zaďakovala.
„Akoby som čo najkrajšie upravila Štefanov hrob ?“ hútala v duchu. Privoňala ku kvetom. Boli z vlastnej záhradky. I tie mahónie.
Pri cintoríne vystúpila Prešla vstupnou bránkou a pomedzi hroby zamierila do ľavej časti. Neďaleko múru zastala.
„Zase som tu.“ – pozdravila sa mlčky so Štefanom.
Uprene sa dívala na náhrobný kameň. Písmenká mena. a číslice na ňom akoby jej zrazu pred očami začali tancovať a krútiť sa v jednom tangu.
Zvráskavenými rukami začala kypriť zem.. Potom do nej ponapichovala konáriky mahónie striedavo s kvetmi chryzantém. Keď s prácou skončila, spokojným pohľadom premerala hrob.
„ Aké krátke, kratučké bolo naše šťastie, Štefan.... Náš jediný synček, Mirko, vyrástol na riadneho chlapa. Veľmi sa podobal na Teba. Podobal.....
Vieš, potom aj on mal autohaváriu, zomrel pri prevoze do nemocnice.
Mal Tvoje oči i pohľad, Štefan...A teraz, tak veru, ostala som sama. Nevydala som sa. Po Tvojej smrti som sa venovala Mirkovi. Len jemu.. Usilovala som sa vychovať z neho dobrého človeka...
Od tej havárie nosím aj jemu kvety na hrob. Teraz častejšie......som už na penzii. Občas predávam na trhu ovocie z našej spoločnej záhradky. Aby som si prilepšila. Lekár mi povedal, že mám jesť veľa vitamínov. Z mojej penzie však nevystačím ani do konca mesiaca. Už som písala i na sociálne úrady. Ale nič nepomáha. Mám strach už teraz, ako vyjdem na budúci mesiac, keď zase zdražie elektrina, potom plyn, či telefón..., To už je priveľa. Ako budem dýchať ? Rátam každú korunu.
Nie nežalujem sa, ale šťastná som v živote už nebola. Slnečné dni boli len tie s Tebou“.
Uznanlivo prikyvovala a zapálila sviečky.
Poobzerala sa. Horeli aj na iných hroboch.
„Tak zase zajtra, Štefan“- lúčila sa s nebohým a pravou rukou sa dotkla kríža. Vždy to robievala pri odchode.
Na druhý deň sa cintorín podobal na rušné námestie. Bol voľný deň. Starí, mladí i s deťmi prišli zaspomínať si na svojich drahých.
Keď sa Júlia blížila k Štefanovmu miestu večného odpočinku, na chvíľu sa preľakla.
„Nie !To nie je možné!“ Odmietala veriť vlastným očiam. „Kde sú mahónie ?“ V hline ostala pozapichovaná azda jedna vetvička.
Poobzerala sa, no vzápätí si uvedomila vlastnú naivitu.
„Azda by zlodej nepoužil ukradnuté kvety niekde blízko“.
Sviatočná nálada bola preč.
„Tak veľmi som chcela, aby si tu mal pekne. Štefan môj. A vidíš, ako to dopadlo....“
Júlia sa rozlúčila ako vždy. Odchádzalo sa jej však veľmi, veľmi ťažko
