Bola rada, keď ju jedného dňa Anton oslovil v podnikovej jedálni.
" Anna, " - pomaly pristúpil k stolu - " môžem si k Vám prisadnúť? "
Nebadane prikývla.
" Už dávno som sa Vám chcel prihovoriť. Ale, akosi predo mnou utekáte, " - nadväzoval rozhovor.
" Všimol som si, že rada cestujete. " - pokračoval, keď si sadol. - " I teraz ste sa prihlásila do Londýna. Aj ja celý život cestujem, objavujem nové krajiny, nové prírodné zákutia. Rád by som Vám o tom niekedy rozprával. "
Hľadel na ňu spoza rámov svojich dioptrických okuliarov. Za chvíľku sa dozvedela, koľko krajín už precestoval, kam sa chce ešte pozrieť. V niektorých krajinách bol už dva - trikrát. Anna ho počúvala, i keď už dávno mala prázdny tanier. Odrobinky malej nádeje sa pomaly začali napĺňať.
Nebol obzvlášť pekný. Jeho silná a statná postava nepriťahovala oči žiadnej krásavice. Ani na hlave mu neostal žiaden vlas. A ešte k tomu mal akýsi zlozvyk. Keď sa mu okuliare zosunuli na špičku nosa, ustavične si ich priťahoval späť ku koreňu. Ale dobrácky výraz jeho tváre nakoniec zvíťazil.
Trávili spolu veľa času, veľmi často sa rozprávali, pomáhali si, smiali sa a postupne sa v ich srdciach zapaľoval malý plamienok lásky. Boli ako malé deti, nevedeli sa jeden druhého nasýtiť.
Raz, keď ju odprevádzal domov do jej malého bytu, chytil ju za ruku
" Anna, chceš spoznávať nové krajiny spolu so mnou ako moja manželka? "
Zostala prekvapene na neho hľadieť. V tvári cítila, ako ju zaliala červeň. Hlboko v hrudi sa jej roztĺklo srdce. Nemohla ho utíšiť. Doteraz jej o láske nikdy nehovoril. Chodili spolu pol roka, ale nevedel jej prejaviť ani len maličkú náklonnosť a úprimnú sympatiu. Ani darčeky jej nenosil. I napriek nedostatku prejavov pozorností, rada sa s ním stretávala, a ešte radšej konzultovala. Svoje pocity ani ona nedávala najavo. Zdalo sa, že si rozumejú aj bez toho.
Anton pobadal, že ju priviedol do rozpakov. Usmial sa na ňu a milo pošepkal:
" Nemusíš odpovedať hneď. Ja počkám. "
V ten večer nemohla zaspať. Myslela na Antona. Veď ho pozná len pol roka. Aj to jej rozprával len o svojich dovolenkových cestách v zahraničí. Ešte ju ani raz nepobozkal. Bol záhadný. Tuho premýšľaľa, čo všetko spolu zažili a plná radostnej túžby zaspala.
Ráno už Anton čakal v kancelárii. Sedel v kresle. Keď vošla, vstal a vyšiel jej v ústrety. Všimla si, že sa na ňu pozerá so zvláštnym úsmevom.
" Akú máš pre mňa odpoveď? " - Privítal ju s otázkou.
" Áno, " - jemne pokývala hlavou.
" Netreba nám veľkú svadba. " - začal po chvíľke Anton. - " Vieš, ja už nemám rodičov. A Tvoju mamu nebudeme zaťažovať. Aj tak má už osemdesiatku za sebou. Hlavne, že sa máme radi. "
Vystrel k nej ruky a tuho si ju privinul. To bolo prvýkrát, čo jej Anton hovoril o láske.
Svadba prebehla rýchlo. Na sebe mala svetlý kostým, ktorý ju trochu tlačil. Anton zasa v šatách s rovnakým odtieňom vyzeral veľmi uhladene až škrobene. Po tichej úradnej procedúre na matričnom úrade sa rozlúčili so svedkami, ktorých Anton oslovil ako náhodných okoloidúcich chodcov. Sami dvaja si šli sadnúť do neďalekej kaviarne.
" Chcela by si svadobnú hostinu? " - spýtal sa.
Anna s údivom na neho pozrela. Anton nečakal na odpoveď a pokračoval:
" Viem, že áno, ale teraz je všetko drahé. Radšej sa uskromníme a potom môžeme spolu cestovať. " - dokončil.
K stolu prišiel čašník. Anton sa na ňu usmial a povedal:
" Drahá, dnes objednávam ja, Tvoj manžel. " - stále sa na ňu usmieval.
O chvíľu prekvapene hľadela do taniera, na ktorom sa vynímali dva párky s horčicou.
" Treba nám začať spolu šetriť. " - povedal prísnym hlasom na vysvetlenie.
Kto ich nepoznal, nevedel, že pred malou chvíľkou mali svadbu. Z kaviarne išli pešo do Antonovho bytu.
" Toto je teraz Tvoje, " - ukazoval jej svoj staromládenecký byt. Anna sa obzerala vôkol seba. Už pri dverách ju omámil vzduch dlho nevetraných miestností.
" Nestoj tam. Poď ďalej. " - prikazoval jej.
Kráčala úzkou chodbou na jej koniec, kde zbadala pootvorené dvere. Otvorila. Izba bola neveľká, neútulne zariadená. Pod oknom posteľ, uprostred starý, masívny stôl, dve stoličky a jedna skriňa. V kúte miestnosti sa vytváral rad nahusto položených kníh.
" Postačí nám to na začiatok, " - utešoval ju, keď videl jej zarazený pohľad.
" Našetríme a kúpime si nový nábytok. "
Na svadobnú cestu nešli nikam.
" Neboj sa, našetríme viac peňazí a budeme cestovať " - nezabudol pripomenúť.
Tak začal ich spoločný život. Anton chodil do práce. Tam, kde aj predtým. Ale teraz už pre ňu nechodil a ani nečakal. Ani pri obede.
" Stretneme sa predsa doma, " - vravel, keď sa ho na to spýtala.
" Nemusím Ťa už hľadať, " - vysvetľoval so svojím typickým úsmevom. Stále viac pracoval a stále menej sa spolu rozprávali.
" Potrebujeme peniaze, "- vysvetľoval jej dôvod svojich neskorých príchodov, - " chcem Ťa vziať na zájazd do Ríma, ktorý poriada podnik. "
Anna sa tešila, že zase budú spolu. Prežili spolu dva dni plné slnka. Anton stále niečo zháňal. Vraj by si tu chcel kúpiť novú kameru. Veľmi po nej túžil.
" Ale, veď to stojí veľa peňazí, " - namietala Anna.
Mávol rukou:
" Nemaj žiadne obavy, zarobil som. "
" Ale sú to aj moje peniaze, " - bránila sa. - " A nechceš sa aj mňa spýtať, či súhlasím? "
Zdvihol obočie za zlostne sa na ňu pozrel. Stála pri ňom vzrušená v tvári až sa jej z očí iskrilo. Nevedel či to zo strachu či neistoty, alebo nejakej vzbury.
" O peniazoch rozhodujem ja. " - hlbokým hlasom povedal.
Anna sa nechcela hádať na ulici. I ona má právo rozhodovať. Prvýkrát pocítila, ako ju to veľmi ranilo.
Anton si kameru kúpil.
Brával si ju cez víkendy von. Opatrne, ako by šiel na tajnú výpravu, niesol kameru uloženú v príručnom batohu. Svojím pohľadom hladkal jej oblé tvary. Obdaroval ju úsmevom. Vkladal ju do tepla vlnenej prikrývky.
S Annou sa vždy rozlúčil slovami: - " Večer Ti porozprávam, čo som nafilmoval. "
Onedlho poriadal podnik zájazd do Japonska. Anna čakala, že zase pôjdu. Spýtala sa na to Antona doma pri večeri. Zdvihol zrak od taniera teplej polievky. Cítila, ako ju chce prebodnúť očami. Už ľutovala, že sa spýtala.
" Chcem ísť sám. " - precedil pomedzi zuby. - " Kúpim si tam nový fotoaparát, kvalitnejší a lepší, japonský.
Keď si ho kúpil, nosil ho vždy so sebou. Anna zostávala doma. A stále viac sa jej život s Antonom nepáčil.
Raz po večeri si všimla u Antona dobrú náladu. Zdôverila sa mu, že by bol najvyšší čas, aby si kúpili práčku. Nemôžem prať v tej starej. Pokazila sa.
" Pozriem sa na ňu. Určite pôjde opraviť. " - zareagoval. - " Aj tak teraz nemáme peniaze. "
S údivom na neho hľadela:
"Ako to? Ešte včera sme ich mali. Vari si niečo kúpil ? "
Dozvedela sa, že Anton si kúpil videorekordér. Požičal si od kolegov. To už bolo na Annu priveľa.
Doteraz vždy ostávala kľudná. Občas sa pokúsila ohlásiť, ale ošľahol ju nepriateľský pohľad a spŕška ostrých výčitiek. Ale teraz jej nervová sústava nevydržala. Postavila sa zoči-voči Antonovi. Hľadela mu do tých jasných, modrých očí, ktoré sa jej tak na ňom páčili.
" Už mám toho dosť. Idem si zbaliť svoje veci. Odchádzam, " - povedala.
Prudko sa otočila a zamierila k spálňovým dverám. Chcela stisnúť kľučku, keď pocítila silný úder do chrbta. V hlave jej zahučalo.
" Nepôjdeš nikam, si predsa moja žena. A budeš robiť, čo Ti ja poviem. Aj Tvoje peniaze mi budeš dávať. " - zlostne na ňu zagánil.
Silou vôle prekonala bolesť. S námahou sa začala brániť.
" Teraz, alebo nikdy! " - dodala si odvahy. Jej nepokoj vrcholil.
Podarilo sa jej vybehnúť na chodbu. Anton za ňou. Chytil ju za pravú ruku. Pozerali si do očí preniknutých ľudskou nenávisťou.
" Nemôžeš mi brániť, nie som Tvoj väzeň a nikdy ani nebudem. "
Antonovo zovretie nepovolilo.
" Pusti ma! Chcem odísť. Nebudem už trpieť Tvoj egoizmus a sústavné ubližovanie, " - znovu zopakovala.
Buchnáty Antonovej ruky cítila až kým neupadla do bezvedomia.
V krátkych intervaloch, keď nadobudla vedomie, počula šum prístrojov, na ktoré bola napojená. Z času na čas sa zapol niektorý z ďaľších prístrojov. Nepáčili sa jej tie zvuky, ale nemohla sa hýbať, aby pre to niečo spravila.
Videla, že má okolo seba veľa ľudí v bielych plášťoch. Vládla tu akási súhra a rýchlosť k nejakej príprave. Objektom tohto veľkého záujmu mala byť ona.
Sestrička si všimla jej precitnutie. Podišla k nej. Začala jej vysvetľovať, že to veľké chystanie je k vôli nej. Na chvíľu zaspí a potom sa zobudí. Dala jej narkózu, pichla injekciu. Pomaly zaspávala s vedomím veľkého omylu. Bolo to šialenstvo ulakomiť sa na starého mládenca, ktorý sa vyžíval vo svojich záľubách.
Anna sa z nemocnice do spoločného bytu už nevrátila. Našla si v meste podnájom.
- - - - - - - - - - - - - -
Ulice ešte zívali prázdnotou, keď Anton vychádzal z brány väzenských múrov. Nikto ho nečakal. Pouličné osvetlenie pomaly ustupovalo pred jasným svitaním nového dňa. Pochmúrna krajina bola zahalená do tmavých oblakov. Vzbudzovala smútok vlhkého rána.
Vietor sa mu zaprel do rozhaleného kabáta. Poodhalil jeho biedny výzor.
Spod neho mu trčal vyťahaný sveter a dokrkvaná košeľa, ktorú zakrýval ošúchaný šál. Tmavú, pletenú čiapku mal narazenú hlboko do čela.
Siahol do vrecka a vytiahol krabičku cigariet, ktorú dostal pri odchode od dozorcu za dobré správanie. Trasúcou rokou si pripálil. Vyfúkol do tichej ulice kúdoly bielej pary. Konečne po štyroch rokoch zákazu. Dym ho upokojoval. Vedel ho dlhé hodiny pozorovať, ako sa mu pred očami stráca, mizne.
Myšlienka blízkeho cieľa ho natoľko opantala, že zrýchlil krok.. Pritiahol si šál a pridal do kroku. Na konci ulice zabočil doprava.
Na chvíľu zastal a rozhliadal sa. Bol na mieste. Hľadel na dom, ktorý pred rokmi nútene vymenil za príkre prostredie žalára. Teplo rodinného krbu vymenil za chlad väzenských stien. Po nociach sa mu v cele tlačili do očí slzy bôľu i ľútosti. Bol zádumčivý. S nikým sa nerozprával, uzavrel sa do seba. Netúžil po žiadnej komunikácii. Svoje konanie, ktorým Anne ublížil, nechápal. Ale zodpovednosť musel niesť. Niekedy si radšej želal zomrieť.
Pomaly vošiel dnu, stúpal po starých, kamenných schodoch. Cítil, že roky, ktoré trávil za mrežami, neboli pre neho dostatočným trestom. Trest pre neho len teraz začína.
