Marte sa to vôbec nedarilo. Po návrate z nemocnice často prebdela celé noci unavená na tele a na duši. Nebola schopná zažmúriť oko a ponoriť sa do ozdravujúceho spánku. Občas sa preto potulovala bezcieľne ulicami mesta a namiesto tvárí ľudí či výkladných skríň obchodov, hľadela na dlažbu chodníka. Vyvolávala si pocit únavy. Ale čím viac sa o to snažila, tým menej sa jej to darilo.
„Konečne sa nauč udržiavať si nevyhnutný profesionálny odstup. Inak to tu nevydržíš...” - radil jej kolega.
Má pravdu, nemala by som sa toľko vkladať do ľudských strastí a problémov. Veď ako by nemala dosť vlastných. Hoci sa borí životom sama, aj ona túžila mať rodinu, deti.
Nikdy však nepatrila medzi skúsené lovkyne mužov. Ale za to má v sebe dostatok citu. Môže ho rozdávať tým, ktorí sa ocitnú na detskom oddelení fakultnej nemocnice.
Za týmito múrmi definitívne pochopila, čo znamená a akú úlohu hrá pre dieťa matka a rodinné prostredie. Cítila, že napriek snahe, napriek nehe, ktorú venovala chorým deťom, kolobeh služieb nedovoľoval jej ani celému zdravotnému personálu toto všetko nahradiť. Bolo jej ľúto bezmocných malých tvorčekov a nedokázala sa utešovať myšlienkou, že tomu všetkému ešte nerozumejú.
V noci priviezli z dopravnej nehody malého chlapca: Išlo mu skutočne o život alebo smrť. Je malý, má len tri roky.
Sebastián, tak sa chlapček volal, hneď upútal pozornosť lekárskeho tímu. Jeho telo nenechalo nikoho na pochybách, že mu v žilách koluje černošská krv. Rodičia pri nehode zahynuli. Brucho mal opuchnuté až natoľko, že sťažená bola činnosť pľúc a dýchanie. Hodnoty bilirubínu v krvi mal päťdesiat miligramov na deciliter a pritom normálny je jeden miligram.
Podľa monitora mu teplota stúpla na tridsať deväť. Márne sa mu ju snažil službukonajúci personál stiahnuť. Krvný tlak je ustálený.
”Bude treba rezať,” – oznámil rozhodnutie hlavný chirurg, ”len čo teplota klesne.”
Vo veľkej operačnej sále obrovské chirurgické reflektory zo všetkých strán ožarovali otvorené telo malého pacienta. Chirurgovia a laboranti v zelených plášťoch pripravení so sklonenými hlavami ticho, nenáhlivo pracovali s rukavicami na rukách. Odsávačky a skalpeli sa len tak mihali v úsilí zachrániť život malého černošského dieťaťa.
”Už nám odchádza,“ - oznamoval anesteziológ.
„Len vydržte,” – vyhlásil hlavný chirurg.
Pokojne sledoval monitor EKG. Celý operačný tím ďalej ticho pracoval. Elektrické šoky vrážali do pacientovho malého hrudníka. Jeden, druhý, tretí.....
Na chvíľu zavládol rozruch. Všetci čakali, ale nikto sa neozýval. Počúvali zvuk monitora a úsečné slová operačného tímu, ktorý zo všetkých síl resuscitoval pacienta. Usilovali sa udržať ho pri živote, hoci každý pokus zlyhával.
„Pekná práca,”- konečne sa ozval cez chirurgickú masku hlavný chirurg tohto veľkého pracovného družstva, keď sa ozvalo pravidelné tikanie srdca.
Všetci členovia si vydýchli.
Hlavný chirurg odstúpil od stola a nechal zašívanie mladším kolegom. Aj Marte. Prešiel do umyvárne. Stiahol si z rúk zakrvavené rukavice, zahodil ich do dopoly plného odpadkového koša a zvalil sa do koženého kresla. Bol unavený, šesť hodín bol na nohách a viedol ťažkú operáciu.
Marta zatiaľ stále sledovala monitor EKG. Oznamoval jej nádej. Zdravotný stav chlapčeka sa zlepšoval. Aj ona si vydýchla. Cítila, že jeho osud je teraz v jej rukách.
Bude treba nájsť jeho príbuzných, - rozhodla sa, keď sa chlapček pomaly uzdravoval.
Stal sa miláčikom zdravotného personálu v nemocnici. Marta pociťovala k nemu priam materskú starostlivosť. Jeho pôvod v nej vzbudzoval fantáziu. Onedlho ho presunuli na lôžkové oddelenie. Aj tam za ním Marta denne chodila. Páčil sa jej, bol to taký tichý, pokojný chlapček, ktorý sa v ničom nelíšil od ostatných rovesníkov.
Nájsť príbuzných bolo ťažké. Nikdy by si nepomyslela, koľko úradov na to treba.
Vďaka tomu, že nemocnica bola v centre pozornosti ministerstva, často sem prichádzali rôzne návštevy aj zahraničné. Práve prišla skupina lekárov z Afriky. Marte pripadla úloha sprevádzať ich po nemocnici. Zasväcovala ich do všetkých podrobností.
Keď vošli do miestnosti, kde ležal jej malý černošský chlapček, rozbúšilo sa jej srdce . Od momentu ako vošli, malý Sebastián sledoval pohľadom jednu jedinú osobu. Vysokého černošského lekára. Pozeral do jeho tváre ako zhypnotizovaný.
Celé jeho správanie vyžarovalo údiv a napätie. Zrazu sa len rozbehol k lekárovi. Objal ho okolo kolien a pritisol si malú tváričku k nemu. Dovtedy nikomu cudziemu neprejavil takéto pocity. Lekár sa spýtavo pozrel na Martu.
Všetci v miestnosti s napätím čakali, čo bude chlapček robiť.
Lekár sa zohol a vzal ho na ruky. Marta nemo hľadela na detskú nemohru a vtláčali sa jej do očí slzy.
Sebastián sa nežne dotýkal mužovej tváre, hladil ho a usmieval sa a čosi džavotal. Marta po chvíli pristúpila k lekárovi. A chcela mu chlapčeka vziať. Dieťa objalo muža celo silou malých ručičiek, akoby sa s ním nikdy nechcelo rozlúčiť.
Marta si s úžasom uvedomila, že jej malý Sebastián práve poskytol najsilnejší dôkaz o schopnosti detského vnímania a rozlišovania.
Mladý lekár sa okamžite zaujímal o chlapcov osud a pred odchodom prisľúbil, že urobí pre chlapca, čo bude v jeho silách.
O krátky čas za pomoci projektu adopcie afrických detí nešla malému Sebastiánovi adoptívnych rodičov a už ju nemusel trápiť jeho osud.
