Pravdupovediac ani po tom nijako zvlášť netúžil. Nevideli sa niečo vyše dvadsať rokov. Po skončení štúdií na katedre žurnalistiky odišla na zájazd do Sydney. A už sa z neho nevrátila. Rodičom napísala, že ostáva.
" Mám tu väčšiu perspektívu ako doma. Nehnevajte sa, ale inak by som nevedela odísť. "
Mama plakala ale otec ju povzbudzoval. - " Neboj sa, veď sa ona vráti. " - A vrátila sa.
" Tamto je voľné miesto na parkovanie, " - prerušil svoje spomienky, keď zbadal v zadnej časti parkovacej plochy voľné miesto pre svoje autíčko. Mal najvyšší čas. V letiskovom vestibule práve oznamovali prílet lietadla zo Sydney. Ivan kráčal smerom k východu pre cestujúcich. Vôbec sa tu nevedel orientovať. Tieto priestory boli pre neho neznáme.
" Tam nesmiete! " - ozval sa zrazu za ním hlboký hlas. Obrátil sa. Pred ním stál pracovník letiska v peknej uniforme.
" Ak niekoho čakáte, chodťe na druhú stranu vestibulu. Tam počkajte. Cestujúci z lietadla budú prechádzať tými dverami, " - ukazoval na sklenené dvere, cez ktoré začali prichádzať prví cestujúci. Ivan podišiel bližšie. Hľadal známu tvár.
" Po toľkých rokoch sa určite zmenila. Ako len bude vyzerať? " - prebehlo mu hlavou. Ešte ani nestačil domyslieť, už sa k nemu blížila akási drobná, štíhla žena v čiernom klobúku. Hľadela na neho svojimi krásnymi, modrými očami.
" Ivan, si to naozaj ty? " - spýtala sa s milým úsmevom na tvári.
" Trochu si pribral. A kde máš vlasy ? " - hneď mu pripomenula jeho nedostatky. Objala ho. Ivan opätoval objatie. Všimol si, že vyzerá ako veľmi dobre udržiavaná dáma.
" Dostala som Tvoj list. Čo je s mamou? " - pokračovala otázkou, na ktorú čakala odpoveď.
" Písal som Ti v liste, že sa jej stav stále zhoršuje. Smrť otca ťažko prekonávala. Chodievala veľmi často na jeho hrob. Trávievala tam dlhé a dlhé hodiny. Raz na jeseň prechladla. Odviezli sme ju do nemocnice. A tu do týždňa zomrela. Poslal som Ti predsa telegram, " - vysvetľoval jej Ivan.
" Nedostala som ho , " - rýchlo odpovedala. Všimol si, že úsmev na jej tvári rýchlo pominul. Stála pred ním vzpriamená v elegantnom kostýme, ktorý tak pristal k jej blankytným očiam.
" Aké len boli krásne, keď sme boli ešte deti. Už vtedy jej učitelia hovorievali "krásna modroočka". " - spomínal si Ivan. Zrazu zbadal, ako sa v nich zaligotali jagavé slzy. Vrhla sa mu do náručia. To Ivan nečakal. - " Že by prejav ľútosti ? " Počas dlhého odlúčenia nikdy nenapísala, ani inak nedala o sebe vedieť.
" Nemôžeš predsa za to? " - snažil sa ju uchlácholiť. - " Mama Ti pred smrťou nič nevyčítala. Za celý čas nenaznačila ani slovom, ako jej chýbaš. Hoci sme to my s otcom vedeli. Občas sme ju videli, ako si tajne prezerá Tvoje fotografie. Myslela na Teba viac ako na nás. A my sme boli tu s ňou. "
Pozrela na neho zaslzenými očami.
" Ďakujem Ti. " - boli jej jediné slová, ktoré vyslovila ako prejavenú vďaku. Znovu stála pred ním hrdá, elegantná dáma.
" A kde máš kufor? " - spýtal sa ukazujúc na batožiny cestujúcich.
" Zajtra prídu za mnou. " - znela odpoveď.
Spoločne prešli halou a opustili budovu letiska. Keď už sedeli v aute a smerovali do centra, Ivan si spomenul, že sa jej ani neopýtal, aký mala let. Hneď chybu napravil.
" Som unavená, veľmi unavená."- vyriekla, - " Rada by som si dala kúpeľ. "
" Objednal som Ti hotel. " - vysvetľoval.
" Vieš u nás je málo miesta. Bývam v malom trojizbovom byte s päťčlennou rodinkou. A tak som uvážil, že Ti bude lepšie v hoteli. Tam si lepšie oddýchneš. A zajtra prídem po Teba. "
Erna sa už na nič nevypytovala. Bolo vidieť na jej tvári akýsi záblesk chvenia, ale nepripisoval tomu žiaden význam. Zatvorila svoje krásne oči, snažila sa nevnímať žiadne zvuky. Nemohla sledovať zmeny, ktoré sa udiali v jej rodnom meste. Nevidela celú hromadu reklám, ktoré stáli popri ceste a jedna cez druhú sa predbiehali o svoju priazeň. Pomaly sa pred nimi otvárala záplava svetiel večerného života mesta. Ale Ernu, akoby nič nezaujímalo. Otvorila oči až keď auto zastalo. Ivan jej pomohol vystúpiť. Odprevadil ju do hotela. Na recepcii prevzal kľúče od rezervovanej izby a dal ich Erne.
" Ráno o deviatej Ťa vyzdvihnem. A aby si bola hotová. Dedičské konanie je o desiatej. Dobre sa vyspi. " - lúčil sa, ale vzápätí sa otočil.
" A aby som nezabudol, zajtra pôjdeme k nám. Už sa všetci tešíme na Teba. Nebudem Ťa ďalej zdržiavať. Oddýchni si. " - rozlúčil sa.
Na druhý deň presne o deviatej zvonil v Erninej izbe telefón. Nikto nedvíhal.
" Prečo to nedvíha? Kde len môže byť? Veď sme sa večer dohodli. " - uvažoval.
" Idem sa pozrieť hore. V izbe mi to nikto nedvíha, " - oznamoval recepčnému.
" Vezmem náhradný kľúč a idem s Vami. " - zareagoval recepčný. Obaja rýchlo kráčali smerom k výťahu. Cestou recepčný rozprával Ivanovi, že keď ráno o siedmej nastupoval, kolega mu predal odkaz od jeho sestry, aby ju ráno nikto nebudil, chce si poriadne oddýchnuť.
" Prečo? " - pýtal sa sám seba. Pomaly sa blížili k dverám Erninej izby. Zatajil dych v zlom tušení akejsi predtuchy. Všade bolo ticho. Hoteloví hostia sa začínali prebúdzať. Ivan si prehodil pohľad s recepčným a silno zabúchal na dvere. Za nimi však zostalo ticho.
" Otvor, Erna! "
Recepčný vzal zväzok kľúčov. Po chvíli našiel ten pravý a otvoril dvere. Naskytol sa im pohľad po celej miestnosti. Ivan s akousi zlou predtuchou vošiel dnu.
" Erna, Erna ... " - vykrikoval. V rozrušení zbadal, že recepčný ukazuje na posteľ. Ležala v nej Erna s polootvorenými očami. Na sebe mala čipkovaný župan s kvetinkovým vzorom. Podišiel bližšie. Márne by bol vykrikoval, Erna ho už nemohla počuť. Po chvíľke ticha sa mu zo stiahnutého hrdla predral slabý zvuk.
" Erna, prečo si to urobila? "
" Poďte, zavoláme políciu, " - vyrušil ho hlas recepčného. Podišiel k telefónu. Ivan zostal sám. V hlave mu začali víriť všelijaké myšlienky. Znovu sa poobzeral po miestnosti. Pohľad mu zaletel pod posteľ. Pod ňou sa belela obálka. Podišiel bližšie a zaostril na ňu zrak.
Na obálke zbadal svoje meno. To určite napísala Erna pred smrťou. Chvíľu uvažoval, či má list zodvihnuť. Zvedavosť v ňom nakoniec zvíťazila. Opatrne, akoby dával pozor, aby Ernu nezobudil, sa približoval k posteli. Ako sa však zohýbal, pozrel na Ernino telo. Ležalo nehybne.
" Och sestra moja, " - rozcítil sa, - " čo Ťa tam v tej cudzej zemi trápilo, že si si vzala život? "
Vzal obálku a vsunul si ju do vrecka nohavíc. Z chodby začul hlasy. Recepčný vchádzal dovnútra s inšpektorom a s lekárom. Lekár sa hneď pustil do obhliadky tela. Žiaľ, Erne už nemohol pomôcť.
" Smrť nastala okolo polnoci. Ostatné Vám poviem po pitve. " - povedal po skončení smerom na inšpektora. Ten sa pozrel spýtavým pohľadom na Ivana. Ivan porozumel pohľadu.
" Som brat nebohej. Mali sme ísť spolu na notárstvo, dať do poriadku veci po matke. " - vysvetľoval.
Inšpektor mu kládol otázky, ale veľmi mu nepomohol. Nevideli sa predsa vyše dvadsať rokov. Pri odpovediach stál s rukami vo vreckách. Zrazu vytiahol obálku a podával inšpektorovi.
" Toto som našiel pod posteľou. "
Inšpektor vzal obálku. Otvoril ju a začal čítať list od Erny. Písala v ňom, že lekári jej našli leukémiu.
" Nedokážem už ďalej a ani nevládzem. Mrzí ma len to, že som sa nerozlúčila s mamou. Odkazujem Ti, Ivan, brat môj, celý majetok, ktorý som v Austrálii nadobudla. Môj manžel zomrel pred rokom. Deti sme nemali. Príjmi odo mňa tento dar. "
Inšpektor dočítal a pozrel na Ivana, ktorý bezmocne stál a nepohnute hľadel na Ernino telo.
" Och sestra moja, aká si len bola vždy dobrá, " - potichu vyriekol.
" Nemôžem tomu všetkému uveriť. Rád by som šiel domov. Dnes bolo toho na mňa priveľa. " - spýtavo hľadel na inšpektora.
" Ale nesmiete sa vzďalovať z mesta! "
Ivan kráčal nevediac či sníva a či bdie. Pred hotelom naštartoval a vyrazil do rušných ulíc mesta, ktoré dýchalo životom obyčajného pracovného dňa.
