I dnes ráno bol veľmi bledý. Nechuť k jedlu a tiché mlčanie pri raňajkách prezrádzali, že sa v ňom niečo deje. Niečo, o čom nechce rozprávať. Za tie roky, čo sú spolu, sa to stávalo. Ale v poslednom čase akosi pričasto. Vždy, keď ho trápil nejaký neúspech, choroba, nepovedal jej to. Šíril okolo seba tajomné ticho. Neodvážila sa ho v takých chvíľach vyrušiť. Sedela pri raňajkách mlčky. Pohľadom ho tajne sledovala. Vypila svoj hrnček prevareného mlieka.
" Nechceš mi niečo povedať? " - odvážila sa trasľavým hlasom prerušiť ticho.
Zdvihol zrak od šálky pariacej sa kávy a zahľadel sa do jej ľadovo - modrých očí. Už nemali ten šibalský záblesk, ktorý ho vždy priťahoval. V kútikoch sa zaligotali slzy. Ešte nikdy ju nevidel takú roztrasenú.
" Nezabudni zájsť k lekárovi. " - znovu sa pokúsila pripomenúť mu včerajší nedokončený rozhovor.
" Ale ja nemôžem ísť k lekárovi. Mám dnes veľa práce. " - rázne odpovedal Viktor.
Vstal a s hrmotom odtisol stoličku. Zamieril k dverám. Vzápätí sa otočil a s dávkou citového podfarbenia dodal:
" Ale možno zavolám na stredisko a objednám sa. "
Nečakal na odpoveď, rýchlo zatvoril dvere a tak už vôbec nevnímal, ako ho Marta sleduje uslzeným pohľadom. Slzy nemal nikdy rád. Radšej sa tváril, že ani tie dnešné nezbadal.
Prietrž mračien pomaly utíchla. Zostali len mokré ulice, ktorými sa valili prúdy vody. Viktor sa brodil mokrým chodníkom k blízkej zastávke. Opatrne preskakoval kaluže, ktoré mu bránili v rýchlej chôdzi. Už bol blízko zastávky, keď sa mu silný vietor zaprel do kabáta. Radšej rýchlo vbehol do búdky pre cestujúcich. Ocitol sa zoči-voči uzimeným ľuďom.
" To je, ale počasie, " - počul na adresu práve nie najlepšieho dňa.
V diaľke sa objavil autobus. Pomaly sa blížil. Ľudia začali rýchlejšie prešľapovať. Myšlienka vyhriateho autobusu ich prebrala. Viktora zovreli do svojho objatia a vtlačili do i tak dosť plného autobusu. Stál na schodoch a cítil, ako sa na neho lepia telá okolo stojacich ľudí. Sálalo na neho ich teplo. Autobus hrkotal po hrboľatej dlažbe. Každé rozbehnutie nakláňalo cestujúcich raz na jednu a vzapätí na druhú stranu. Vtom autobus silno pribrzdil. Silný tlak nič netušiacich cestujúcich stiahol na Viktora niekoľko ľudských tiel. Pocítil nepríjemnú až pichľavú bolesť v kolene. Ale pozbieral všetky sily a snažil sa zabrániť nebezpečenstvu, ktoré sa ako blížiaca sa lavína, už nedalo oddialiť.
" Už len to by chýbalo, aby sme mali dopravnú nehodu. " - prebleslo mu mysľou.
"Mal som ísť radšej autom. "
Autobus zastal takmer na priechode. Húf chodcov prechádzal popred neho a rozhorčene pozeral na šoféra.
Viktor bol rád, že na ďalšej zastávke môže vystúpiť. Vošiel do vysokej budovy a kráčal širokým schodiskom do svojej kancelárie. Na chodbe už postávalo zopár ľudí.
Za dverami svojej kancelárie si uľahčene vydýchol. Uprostred nej nepohnute stál veľký písací stôl. Už pri malom dotyku jemne zavŕzgal. V kúte sa tlačili stoličky.
Pre návštevníka nepôsobili príťažlivo. A už vôbec nie pohodlne. Snáď len otáčavá stolička za stolom sa mohla popýšiť svojím moderným vzhľadom. Aspoň ona tu vytvára pocit pohodlia. Ľudia sem prichádzajú po radu. Nezaujímajú ich nejaké stoličky. Aspoň si majú, kde sadnúť.
Tiché klopanie prerušilo jeho myšlienky.
" Ďalej! "- ozval sa.
Kľučka na dverách sa pohla a za nimi vchádzala mladá dáma v čiernom, vlnenom kabáte. Ranné svetlo šíriace sa v miestnosti osvetľovalo jej štíhlu postavu. Nečakala na vyzvanie, ale hneď si sadla na stoličku.
" Hľadám si prácu, " – rozpačito rozhadzuje rukami. - " Všade len sľubujú. Vydržte o mesiac. "
Pomaly vyberá z kabelky napoly prehnutý biely papier.
" Nemôžem sa zamestnať. Aj tu mi odpísali, že nemajú pre mňa miesto. Neviem synovi vysvetliť, prečo mu nemôžem kúpiť nové tenisky. " - na chvíľu preruší svoj monológ, trasľavými rukami vyťahuje z vrecka kabáta akúsi pokrkvanú vreckovku a prikladá k svojím zavlhnutým očiam.
" Kde ste pracovala ? " – preruší ju Viktor profesionálnou otázkou.
Mladá žienka sa zastaví a spýtavo naňho hľadí. Akoby nerozumela otázke.
" Jaj, prepáčte, " - ozve sa po chvíľke - " trochu ste ma prekvapil. "
" Viete, ja si hľadám prácu, a Vy na mňa, že kde som ja pracovala? Pchchch...! " - pohrdlivým tónom reaguje.
" Ako sa môžete tak pýtať? Ja si potrebujem nájsť prácu, "- rozhorčene máva rukami pred Viktorovými očami.
" Vy, že mi chcete pomôcť? Ja keď pomáham ľuďom, tak im pomáham. Aj včera som pri dome stretla jednu kamarátku. Bola veľmi opustená, pricestovala sem hľadať si prácu. A tak som ju vzala na noc. A čo si myslíte, ako sa mi odvďačila? " - prenikavým pohľadom hľadela na Viktora.
" Ráno ostala po nej prázdna posteľ. Tak sa mi odvďačila. "
" Pani, pýtal som sa, kde ste pracovala? " - zvýšil tón svojho hlasu Viktor.
Ale mladá dáma ticho sedela. V mysli sa jej vynorili udalosti v osudnú noc, ktoré jej zmenili život. Začala rozprávať.
V jeden pekný letný večer ju kolegyne z práce zavolali na diskotéku. Rada tancovala. Tanec bol pre ňu stelesnením a harmóniou pohybu, keď zabúdala na všetky svoje starosti.
Po polnoci sa jej zažiadalo odísť. Rozhodla sa sama. Pokojne vykročila do tichej, mesiacom ožiarenej noci. Práve prišla k malému parčíku. Odhodlane vstúpila do jeho tmavých útrob. Zrazu ju prenikol nepríjemný pocit strachu. Nie už sa nedalo odísť. Jemný vánok rozihral lístie stromov. Ustrašene zastala. Strach sa zvyšoval. Nestačila ani vykríknúť, ústa jej prikryla mužská dlaň. Pevné zovretie ju pritláčalo k zemi. Jej obrana bola márna, na tvári pocítila vášňou rozpálenú tvár. Jeho ústa šepkali slová, ktorým vôbec nerozumela. V prehratom zápase náhle prebehla jej celým telom výboj rozkoše. Už sa nevládala brániť. Mladé telo sa vymrštilo nad ňou ako struna a vzápätí už počula rýchle kroky a neutíchajúci šelest lístia v korunách stromov. Už ani nevie, ako sa dotiahla vtedy domov. Rodičia neboli doma. Bála sa, bála sa čo len povedať niekomu svoju smutnú skúsenosť letného večera. Dva dni nevyšla z domu. Želala si svoju smrť. Trýznivé a trúchlivé myšlienky ju poznačili a zviazali reč. Predsavzala si, že to nikomu nepovie.
Rodičia sa vrátili z chaty v pondelok ráno. A ona musela ísť ráno do práce. Aj v práci si to všimli. Kolegyňa Zuzka vyzvedala.
" Čo je s Tebou? " - nedôverčivo na ňu hľadela. Ale jej nebolo do reči. Týždeň chodila ako z mysle zbavená. Mama jej občas vošla do cesty. Ale ona bola pevne rozhodnutá. Po týždni to už nevydržala a zdôverila sa mame. Obrovský balvan nevedomosti z nej spadol. Ale, čo teraz. Zbaviť sa následkov jednej noci Násilie za násilie A zločin napraviť zločinom. Veď i zákon to berie do úvahy.
" Chceš si to ponechať? "
" Neviem, ale asi chcem ... , áno chcem. Budem sa modliť, aby sa narodilo zdravé.
V striedavej nádeji a v očakávaní napokon ubehlo deväť ťažkých mesiacov. Ale malý Karolko bol najkrajším bábätkom. Je moje. Budem ho vychovávať, ako najlepšie viem. Budem mať pre koho žiť. Šťastná odchádzala z nemocnice. A vôbec jej nevadilo, že je tam sama s dieťaťom.
A teraz vie, že sa jej túžba naplnila.
" Kde ste naposledy pracovala? " - znovu počula, keď dorozprávala.
" Doma. " - konečne vyriekla. - " Starala som sa o syna. A teraz si chcem nájsť prácu. Potrebujem a chcem mu kúpiť nové tenisky ... Pomôžete mi, prosím Vás ? " - ďalšie smutné oči sledujú každý jeho pohyb.
Nevďačná práca. Smutné osudy. Životné skúšky. Každý deň musíš kráčať pevným a silným krokom. Každý deň sa musíš dvíhať.
Viktor cítil, aké teplo sa rozlieva po miestnosti. Teplo životnej nádeje a odhodlania. Bol pevne rozhodnutý tejto mladej dáme pomôcť.
