“Akú ? “ – spýtala sa.
„Treba s ním chodievať na prechádzky. Veď aj ty ich teraz potrebuješ,“- vysvetľovala Žofka.
„Rozmyslím si to a zavolám, „- povedala sestre.
Je to zvláštne, ale odkedy prišla do mesta nepoznala inú prácu, len tú svoju. Pamätá sa, ako denne ukladala, triedila, zadeľovala a kontrolovala mliečne výrobky. Denne počúvala hučanie strojov. Bol to súzvuk rôznych tónov uložených v notovej osnove. Páčila sa jej táto melódia. Zanedlho sa stala šéfkou. Riadila a kontrolovala zásobovanie. Až dovtedy, kým sa jej nestal ten úraz. Vrátila sa skontrolovať zásielku do Nemecka. Nevšimla si pritom vyliatu vodu na rampe a bác..... Spadla z rampy.
Dlho, veľmi dlho si musela tento chybný krok odležať v nemocnici. Netrpezlivo čakala, kedy sa vráti k práci, ktorú mala tak rada. Ale lekári bez slova chodili okolo nej. Konečne jej oznámili, že sa k nej už nemôže a nesmie vrátiť. Len ona vie, ako jej vtedy bolo. Musela odísť z práce , ktorú si obľúbila ako dieťa hračku. Ako hudobník svoj nástroj. Bez nej strácala zmysel života. Duševné poryvy jej boli vždy cudzie. Cítila sa mizerne, akoby mala poranené všetky vnútornosti. S vypätím vôle dusila v sebe silnú bolesť sklamania zo života. Niky by si nepomyslela, že sa raz jej život tak rýchlo zmení.
Ona, čom sa vždy pohybovala medzi ľuďmi, sa odrazu stala nezamestnaná. Nezamestnanosť jej priniesla zásah do obvyklého rytmu života. Začala vnímať stále viac svoje schopnosti, jedinečnosť svojho myslenia. Rástla v nej túžba pochopiť a zmeniť celý svet. Alebo aspoň seba.
„ Nie si prvá ani posledná.“- privrával sa jej vtedy Vlado, jej manžel. Pôjdeš na úrad práce. Tam Ti pomôžu.“
Žila ako každý nezamestnaný. V očakávaní a v pomoci pravidelnej návštevy úradu práce.
Dnes už od skorého rána leje ako z krhly. Ale povinnosť volá.
Pre každého kto sa tu eviduje. Ohlásiť sa jej treba. A tak, ako mnoho iných nezamestnaných aj ona prichádzala do pochmúrnej sivej budovy. Hneď pri sklenených dverách si všimla, že sa nič nezmenilo, situácia je rovnaká ako pred mesiacom.
Každý disciplinovane čaká a sleduje dvere, za ktorými sa rieši veľa problémov nezamestnaných. Konečne môže vojsť dnu.
Mladej blondínke sediacej za stolom oznámila:
„Našla som si prácu“.
Zdá sa, akoby ju slečna nepočula. Prehŕňa sa v akýchsi papieroch. Marta sa ozve znovu. Mladá slečna rutinne vykonáva svoju prácu.
Áno, plnými dúškami vychutnáva neočakávanú zmenu.
Teraz zase môže robiť niečo iné, nielen ustavične vysadávať. Ozvala sa v nej prenikavá túžba robiť niečo užitočné.
Doma zatelefonovala Žofke, že tú prácu berie. A na druhý deň oznámila pri raňajkách mužovi, že si našla prácu opatrovateľky.
Prekvapene na ňu pozrel spoza okuliarov.
„Chcem to robiť“,- povedala presvedčivo.
„Nuž,“- povedal po chvíľke, - „ vieš do čoho ideš. Ale nemusela by si. „Zarobím dosť ...A si po úraze.“
„Áno,“- pokračovala, - „ale doma mi je dlho celý deň“.
Uznanlivo prikývol.
Upratala riad z raňajok a išla sa obliecť.
Tešilo ju, že zasa môže myslieť na prácu. Je to hrejivý pocit. Zalievala ju červeň. Pozrela sa do zrkadla. Roky jej pribudli., ale červeň v lícach jej zostala.
Zdalo sa jej, akoby trošku omladla. Dokončila rannú toaletu, vzala kabelku a vyšla do rušného rána za svojou novou prácou. S odhodlaním kráčala smerom k zastávke električky. Popri nej prechádzali náhliaci sa ľudia. Konečne i ona kráča za niečím novým. Električka ju odviezla až k trhovisku. Vystúpila a pobrala sa k bielemu domu.
Huslista, dôchodca býval na prízemí. Pomaly, ale isto siahla na zvonček. Ozvalo sa prenikavé zvonenie.
„Kto vie či počuje?“- pomyslela si Marta a znovu zazvonila.
„Hľadám kľúče,“- ozvalo sa za dverami – „počkajte !“
V zámke zaštrkotali kľúče. Vo dverách sa zjavila drobná tenká ženička v atlasovom župane. Na hlave mala turban z uteráka.
„Čo si želáte ?“ spýtala sa.
Marta jej vysvetlila účel návštevy.
„Poďte,“- zavolala ju, „zavediem Vás k manželovi.
Vošli do miestnosti. Martu ovial vzduch nevyvetranej izby. Hoci bol deň, na izbu padalo šero. Ticho prerušila žena v župane.
„Michal, priviedla som Ti Žofkinu sestru. Bude s Tebou chodiť na prechádzky.“- oznámila mužovi v izbe a vzdialila sa.
Na posteli s mosadzným operadlom napoly ležal, napoly sedel muž v pásikavej pyžame. Bledá tvár prezrádzala, že má bolesti. Jasným a ostrým pohľadom ju premeriaval.
„Tak vy ste Žofkina sestra ?“- začal chrapľavým hlasom.
„Ako sa voláte ?“
Marta sa predstavila.
„Viete, doktor mi káže chodiť na prechádzky. A moja žena už nevládze. Budeme radi, ak nám pomôžete“.
Chcel ešte čosi povedať, ale tvár mu skrivila bolesť. Marta by mu rada pomohla. Ale ako ? Konečne otvoril oči.
„Tak toto je ten slávny huslista, ktorého skladby počúvajú v celej Európe.“- uvažovala Marta.
Muselo to byť nádherné, hrať pre toľkých poslucháčov. Očami prebehla po izbe. Na stenách viseli dva krásne obrazy. Obidva čerpali námety z prírody.
Na prvom sedela mladá dievčina obklopená stovkami lúčnych kvetov. Jemne zladené farby, pôsobivé držanie mladej dámy navodzovali príjemný umelecký zážitok. Druhý zobrazoval skalisté údolie rieky, kde v diaľke prichádzal muž s puškou.
„Vidím, že sa vám obrazy páčia. „ – povedal huslista.
„Raz vám o nich porozprávam. Dnes nie, som unavený. Veľmi unavený. Celú noc som nespal. Mal som silné bolesti. Aj teraz idú na mňa.... Prosím, príďte zasa zajtra ráno. A povedzte manželke, nech mi prinesie lieky. Ďakujem.“
Marta sa rozlúčila s huslistom. Pomaly prešla k dverám a so šťastným pocitom uspokojenia odchádzala.
Túžila, že nielen huslistovi bude v tomto byte oporou. A to ju napĺňalo pocitom šťastia. Dávať je vždy viac než brať.
