Príbehy som sa snažila písať tak pútavo, aby si ich čitateľ chcel prečítať. A tiež z nich aj niečo mal. Za každým príbehom bol ľudský usud.
"Píšte ich tak, aby ste na konci dala právnu radu," poradili mi médiá. Nie. Lebo nemáme zákon.
Aj dnes príbehy nekončia, stále pokračujú. Ale dnes sú horšie a niekdy aj smutné či tragické.
Ako tento je z úradu práce, z rozhovoru s nezamestnaným: Dokončil som projekt a papiere som si uložil do zásuvky. Na druhý deň ráno prišiel som do kancelárie a pozriem do zásuvky, je prázdna. Nikto nič nevidel. Nikto mi nepomohol hľadať."
Alebo: "Šéf ma odstavil od komunikácie. Nedostával som informácie. Moje úlohy boli smiešne úložky v porovnaní s inými. Každú maličkosť po mne šéf kontroloval. Ba dokonca šéf začal zvolávať porady, kde sa stali moje úlohy kontrolované pomocou ostatných kolegov."
Alebo:"O štyri roky som po konfliktoch na pracovisku a s lekárskou komorou prekonala infarkt myokardu a bola na ročnej PN-ke. Môžem pracovať už len na 40% úväzok."
Alebo: "Ja to s tou mojou šéfkou už nevydržím, prosím Vás, pomôžte mi, lebo myslím na samovraždu."
Možno sa to už stalo viacerým z Vás. Z takejto práce je potrebné odísť. Nie je v nej žiadna istota, kvalita práce, zodpovednosť,vôbec žiadna chvála (čo to je?), ale je to jasný spôsob „manipulácie“ človeka s druhým človekom v práci.
Keď som písala príbehy o ľuďoch - nezamestnaných, nepredpokladala som, že sa takto rozmnožia. Príbehy z pracoviska sú zrelé príbehy pre právnika (už vtedy boli). Príbehy z pracoviska sú právne úkony pre právnika.
Dnešná situácia v našej spoločnosti ma zahltila právnymi úkonmi, kde došlo k porušeniu práva na ľudskú dôstojnosť. A čo na to súdy? Budú to vedieť riešiť?
