Diskusia na túto tému je určite legitímna a ma mnoho rôznych aspektov. Mne osobne je sympatický americký model, v ktorom môžu fašisti a neonacisti beztrestne hlásať svoje názory, pričom pre spoločnosť a demokraciu to nepredstavuje žiadne vážne nebezpečenstvo. Som toho názoru, že tolerancia k rôznym názorom, aj k tým najextrémnejším, je známkou vyspelosti a sily demokracie. Samozrejme dôležitou otázkou je, či možno našu spoločnosť považovať za natoľko demokratickú a vyspelú, aby dokázala uniesť slobodu slova v rovnakej miere, ako to dokáže napríklad spoločnosť v USA.
Hľadanie odpovede na túto otázku však nie je cieľom môjho blogu. Chcel by som skôr upozorniť na zopár dôsledkov situácie, kedy existuje určitá spoločenská dohoda, že hlásanie niektorých názorov (podrobnejšie definovaných v zákone) tolerovať nechceme. Potláčaním týchto názorov a ich kriminalizovaním vytvárame niečo ako "zakázané ovocie", ktoré ako dobre vieme, má potenciál najviac chutiť. Rasizmus, neonacizmus a extrémny nacionalizmus je príťažlivý najmä pre mladých ľudí. K mladosti patrí chuť rebelovať, experimenty s prekračovaním hraníc a revolta voči status quo. Pre mladého človeka, ktorý hľadá ten svoj spôsob rebélie a revolty môžu byť "zakázané" názory a postoje príťažlivé.
Vráťme sa na chvíľu do USA. Neonacisti tam môžu pokojne pochodovať pod vlajkami s hákovým krížom, beztrestne hajlovať, čítať na verejnosti svoje prejavy atď. Pokiaľ ich zvrátené myšlienky ostávajú iba v rovine slov a nenásilných prejavov, spoločnosťou sú tolerovaní. Dovolím si tvrdiť, že v dôsledku toho strácajú na atraktívnosti, ostávajú marginálnou skupinou. Možnosť otvorene hlásať svoje názory totiž nemusí byť výhodná v situácii, ak tieto názory a postoje nie sú pre väčšinu spoločnosti zaujímavé a hodné pozornosti.
obrázok: sloboda slova v USA
Ani sloboda slova nie je univerzálnym receptom na potláčanie negatívnych prejavov, ktoré prináša neonacizmus, či rasizmus. Neonacisti a rasisti v USA majú tiež na svedomí ľudské životy, páchajú násilie a trestné činy. A polícia, zákony a štátna moc ich za to samozrejme stíha, súdi a trestá. Avšak rovnako je tomu aj u nás, kde prejavy fašizmu, neonacizmu a extrémizmu netolerujeme. Tiež nepoznáme stopercentne fungujúci recept, ako zabrániť ďalším obetiam, ďalšiemu násiliu, ďalším trestným činom, ktoré má na svedomí táto zvrátená ideológia aj na Slovensku.
Máme tu teda dva modely, ako sa môžme k slobode slova pre extrémistické hnutia postaviť. Na jednej strane represia, na druhej strane tolerancia. Prvý model je nám zatiaľ bližší a je možné, že naša spoločnosť ani nie je momentálne pripravená na model druhý.
A tu sa dostávam k pointe môjho blogu. Nech sa naša spoločnosť rozhodne pre prvý alebo druhý model, dôležité je aby boli nastavené pravidlá dodržiavané. Najhoršou možnou situáciou je tváriť sa, že neonacistické a extrémne nacionalistické názory potláčame a popri tom ich v realite tolerovať. Vznikla by tak smrteľná kombinácia príťažlivosti zakázaného ovocia s voľným životným priestorom pre jeho rast a šírenie. Podotýkam, že takáto situácia by nebola ničím novým. V našej krajine máme s tichým tolerovaním novodobých rasistov, fašistov a extrémnych nacionalistov už svoje skúsenosti.
Z tohto hľadiska bol zásah polície 14.marca na Hodžovom námestí správnym krokom. Pokiaľ je podpora a propagácia hnutí smerujúcich k potlačeniu práv a slobôd občanov v našej krajine trestná, treba ju naozaj trestať. A popri tom môže prebiehať spoločenská diskusia o tom, či už náhodou nie sme dostatočne pripravení na väčšiu slobodu slova, ktorá by v konečnom dôsledku obnažila zvrátenosť a neatraktívnosť týchto staro-nových totalitných myšlienok.
