V našej spoločnosti koluje mnoho falošných predstáv o tom, ako by mali fungovať médiá a ako by mala vyzerať novinárska práca. Jednou z najväčších a veľmi nebezpečných falošných predstáv je mýtus o novinárskej nestrannosti.
Medzi najväčšie falošné predstavy patrí preto, lebo lenivá ľudská myseľ nekriticky prijíma idey, ktorým poriadne nerozumie a môže sa stať, že sa takéto idey začnú všeobecne prijímať. Na základe nich si potom celá spoločnosť začne vytvárať kritériá, podľa ktorých sa hodnotí kvalita – v tomto prípade kvalita novinárskej práce. Idea novinárskej nestrannosti patrí do tejto kategórie a preto je aj veľmi nebezpečná. V skutočnosti je totiž PROTINOVINÁRSKA. Hodnotí novinársku prácu podľa kritérií práve tých ľudí, ktorí sú väčšinou médiami pranierovaní, pretože buď páchajú protizákonnú činnosť alebo sú z takejto činnosti dôvodne podozriví.
Vo svojej novinárskej praxi som sa mnohokrát stretával s ľuďmi, ktorí mi kázali o nestrannosti. Často to boli ľudia, ktorí sa v mojich reportážach vyskytovali v roli podozrivých. Je však zaujímavé, že takzvaní sťažovatelia, teda tí, ktorí sa nimi cítili poškodení nikdy o týchto veciach nehovorili. Novinárska nestrannosť ich vôbec nezaujímala. Chceli, aby sa ich niekto konečne zastal a pomohol im zo šlamastiky. Títo ľudia sa spravidla dovolávali spravodlivosti. Samotná novinárska prax mi teda ukázala, že nestrannosť a spravodlivosť sú významovo protikladné pojmy. Uznávam, že takéto tvrdenie môže znieť podivne. Ale iba dovtedy, kým človek neporozumie týmto výrazom takpovediac zvnútra.
Spravodlivosť sa zobrazuje ako symbol Justície, starorímskej bohyne, ktorá má zaviazané oči, v ľavej ruke drží váhy a v pravej meč. Hovorievame, že spravodlivosť má byť slepá – to je tá páska na jej očiach. Týmto symbolom sa však nemyslí nestrannosť, ale hlavne to, že spravodlivosť nehľadí na sociálne, či iné rozdiely a všetkých ľudí vníma ako rovných pred zákonom. Avšak meč, ktorý má v pravej ruke (teda v tej aktívnej!) znamená, že je pripravená bojovať s každým, kto porušuje zákon, ubližuje ľuďom a poškodzuje tak celú spoločnosť. A toto zákonné kritérium v konaní spravodlivosti zase symbolizujú váhy v rukách bohyne Justície. Váhy však rovnako neznamenajú nestrannosť, ale poctivé zvažovanie všetkých okolností danej veci pri hľadaní pravdy.
Spravodlivosť teda má byť slepá, ale v tom zmysle, že bez rozdielu aktívne bojuje proti každému, kto porušuje zákon. Inými slovami, práve spravodlivosť má a musí zaujať konkrétny postoj! Nestrannosť je v tomto zmysle jej opakom. Nehľadieť na viditeľné rozdiely medzi ľuďmi - to nemožno považovať za nestrannosť. Je to skôr zmysel pre sociálnu (a inú) rovnosť a je to zároveň neúplatnosť. Ide o rovný a pevný charakter. Poctivé zvažovanie, symbolizované váhami, tiež nemožno považovať za nestrannosť. Pretože zákon, ktorý spravodlivosť ochraňuje je tu jednou stranou mince a trestný čin druhou. Spravodlivosť je teda vo svojom prejave a dopadoch vždy jednostranná! Je vždy NA STRANE zákona bez ohľadu na to, proti komu práve stojí. Nestrannosť by tu znamenala kompromis medzi zákonom a trestným činom. A to je v prípade skutočnej spravodlivosti totálny nezmysel.
Čo to všetko znamená v našom prípade? Predovšetkým to znamená, že tí, ktorí sa dovolávajú nestrannosti novinárov netušia, že sa tým stávajú ešte viac podozriví. Citlivému nosu investigatívca neujde, že tým chcú zabrániť spravodlivosti, aby konala svoje dielo. Kto chce z novinára urobiť nestranného človeka – ten chce pasívneho, nemysliaceho novinára, ktorý nekoná v mene spravodlivosti a výsledkom jeho práce je kompromis.
Výkon spravodlivosti si väčšinou predstavujeme ako špecifické konanie vyhradených zložiek polície, prokuratúry a súdov. Ale to je tiež veľký omyl. Polícia, prokuratúra a súdy sú tzv. orgány, činné v trestnom konaní, to jest inštitúcie, ktoré jediné môžu zákonným spôsobom skutočného vinníka obviniť, obžalovať a nakoniec odsúdiť. Ale spravodlivosť ako taká, to je niečo omnoho širšie a hlbšie. Spravodlivosť je predovšetkým aktívny záujem, aby v živote jednotlivcov i celého spoločenstva zavládla harmónia a spokojnosť všetkých. Spravodlivosť teda nie je automaticky daná, ale ju neustále tvoríme, pretože o ňu máme záujem. Áno, mal by to byť náš spoločný záujem. Na TVORBE spravodlivosti sa teda majú a musia podieľať všetky zložky verejného záujmu. A dodržiavanie zákona je preto verejný záujem číslo jeden!
Médiá a novinári, ktorí pranierujú nezákonné praktiky v spoločnosti sú teda prirodzenou a neoddeliteľnou súčasťou inštitúcií, ktoré konajú vo verejnom záujme. Dodržiavanie tzv. prezumpcie neviny tu síce musí naplno platiť, pretože aj to je zákonná norma. Ale spravodlivosť je celospoločenský proces a rozsudok súdu, ktorý definitívne určí vinu alebo nevinu je až na konci tohto procesu. Nikdy by k nemu nedošlo, nebyť súčinnosti všetkých zložiek spoločnosti. Dokonca aj každý občan má zo zákona povinnosť oznámiť trestný čin alebo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Novinár ako osoba činná vo verejnom záujme je zase povinný vo svojej oblasti pôsobiť tak, aby vyhľadával a zviditeľňoval všetko, čo smrdí nezákonnosťou. Jeho činnosť teda môže byť všetkým možným, len nie nestranná v tom zmysle, v akom sa to slovo dnes bežne používa! Novinár sa má a musí aktívne podieľať na procese spravodlivosti, má byť vždy na jej strane a to znamená, že je vždy PROTI tým, ktorí páchajú nezákonnú činnosť. Hovorím predovšetkým o základnom nastavení vedomia u samotného novinára. Nestranný novinár – to je ten, kto si len „robí svoju prácu“, ale pritom sa teší na večer s kamarátmi.
Isteže, novinár MUSÍ MAŤ všetky cnosti, ktoré som vymenoval: zmysel pre sociálnu rovnosť, neúplatnosť, schopnosť poctivo a do hĺbky zvažovať nielen informácie, ale aj súvislosti atď. K podozrivým nemôže pristupovať akoby už boli automaticky vinní. Vždy však musí byť na strane spravodlivosti. A to v žiadnom prípade neznamená kompromis medzi zákonom a trestným činom, t.j. vágnu snahu uvádzať v reportážach a článkoch akési domnelé, údajné fakty bez vlastnej investigatívy. Novinár napríklad nemôže uverejňovať jednotlivé vyjadrenia respondentov akoby mali rovnakú váhu. Pretože rovnakú váhu tieto vyjadrenia nikdy nemajú! Niektoré vyjadrenia sú obyčajné klamstvá, pretvárky a výhovorky, niektoré sú nepravdivé nevedomky, niektoré sú nepravdivé preto, lebo respondent si sám nepamätá ako to naozaj bolo. Iné informácie sú zase pravdivé, ale nepresné a pod. Keby novinár tieto vyjadrenia a rôzne údajné fakty len sucho uverejnil, či opisoval pod heslom „nech si verejnosť urobí názor sama“, sám by sa mohol dopustiť nepravdivého podania a mohol by sa dokonca nevedome stať spolupáchateľom nezákonnosti alebo pred verejnosťou znížiť závažnosť kauzy. Je množstvo takýchto prípadov, kedy slovenským darebákom prešla nejaká obrovská zlodejina, lebo novinári, ktorí o danom prípade písali jednoducho nedokázali zachytiť jej celospoločenskú závažnosť. Nepodarilo sa im dostatočne zaujať verejnosť, ovplyvniť verejnú mienku a vôľu väčšiny, aby sa daná kauza nezamietla pod koberec. Často je na vine práve abstraktné kritérium nestrannosti a spôsoby novinárskej práce, ktoré z neho vychádzajú. Novinár nie je a nemá byť len informátor verejnosti. Novinár má byť mienkotvorný a to správnym spôsobom dosiahne jedine tak, že spravodlivosť bude jeho zvrchovaným záujmom.
Podozriví, páchatelia neprávosti, vinníci, hriešnici, zodpovední, aj nezodpovední – tí všetci musia verejnému záujmu vydať počet zo svojej činnosti. Čím viac im tečie do topánok, tým viac bazírujú na falošnom mýte o novinárskej nestrannosti. Novinár sa často stretáva s rôznymi podprahovými vyhrážkami typu: „Buďte nestranný, lebo naši právnici sa postarajú o opravu.“ Aj politici a iné verejné, veľakrát tiež podozrivé osoby majú eminentný záujem na udržiavaní takýchto falošných mýtov. Síce mnohí z nich týmto mýtom aj sami veria. Ale hlavne preto, že sa na novinársku prácu pozerajú z perspektívy a miesta, na ktorom človeku ide skôr o kompromis so zákonom alebo snahu dobre vyzerať pred verejnosťou. Viacerí politici majú veľmi slabý osobnostný rozmer, nízku sebareflexiu a sebakritiku. V politike sa tieto schopnosti jednoducho nenosia, sú doslova na príťaž. Takíto politici však vytvárajú (alebo zadávajú objednávky na) tlačové zákony, ktoré potom kvalitatívne obmedzujú novinársku činnosť.
Niet sa čomu čudovať, že keď spravodlivosť v našej krajine dostáva do rúk falošné váhy, tupé meče a priehľadné pásky na oči – sú to najmä novinári, ktorí musia čeliť trestným oznámeniam, či súdnym žalobám. A sú často žalovaní práve ľuďmi, na ktorých podozrivú činnosť verejne (a vo verejnom záujme!) upozornili. Argumenty, uvádzané v žalobách sa zvyknú oháňať nestrannosťou, cituje sa litera tlačového zákona, ktorý neumožňuje novinárom skutočne otvorený a rázny boj proti nezákonnosti. Mimochodom, oháňať sa literou zákona je u nás veľmi efektívne, pretože slovenská verejnosť má veľmi nízke právne vedomie a už vôbec nemá potuchy o „duchu zákona“, teda o tom, čo sa chce daným zákonom dosiahnuť. Takto sa obrmegazlodeji na Slovensku môžu novinárom (a cez televízne obrazovky celej verejnosti) smiať do ksichtu. A môžu napríklad aj zažalovať priamo vysielateľa, či vydavateľa za to, že reportáž „nebola nestranná“ už tým, že si novinár vôbec dovolil zverejniť niečo o ich činnosti. Veľa ľudí, najmä podnikateľov, si dokonca myslí, že novinár nemá čo robiť o nich reportáže, pretože ide o ich súkromie a oni preda nie sú verejnými osobami. Ale to je ďalší hlboký omyl. Každý, kto sa stane dôvodne podozrivý z nezákonnej činnosti sa automaticky stáva objektom verejného záujmu a verejnej kontroly. Akékoľvek porušovanie zákona totiž škodí celej spoločnosti, narúša jej integritu a v konečnom dôsledku znižuje kvalitu života všetkých občanov.
Istý môj bývalý kolega mal svojho času na krku asi päť žalôb súčasne. Neprehral ani jeden z týchto súdov, avšak jeho sily a odhodlanie bojovať za spravodlivosť boli týmto spôsobom oslabené. Takto sa pomaly ale isto likvidujú najlepší novinári na Slovensku a výrazne sa tak oslabuje sila verejnej kontroly. Jednoducho tí, ktorí majú dosť peňazí na súdne trovy novinára „usúdia k smrti“. Alebo sa takto môže zlikvidovať celá investigatívna redakcia, pretože vydavateľa alebo vysielateľa, ktorý musí rátať s možnou prehrou na súdoch a prípadnými vysokými sankciami toto šialenstvo skôr či neskôr prestane baviť.
Tlačový zákon by teda mal počítať s možným zneužívaním litery zákona zo strany podozrivých. A to tým, že sa jeho autori konečne vysporiadajú s falošným mýtom o novinárskej nestrannosti. Kým ho však budú tvoriť ľudia, ktorým tento mýtus vyhovuje, dovtedy bude tlačový zákon skôr brániť procesu spravodlivosti, než ochraňovať a posilňovať verejný záujem. Nestačí totiž iba kopírovať literu tlačových zákonov iných krajín a argumentovať tým, že ide o tlačové zákony v rozvinutých demokraciách. Pretože v týchto krajinách je právne vedomie ľudí oveľa vyspelejšie, dôraz na verený záujem oveľa silnejší a polícia, prokuratúra, či súdnictvo omnoho nezávislejšie. Ich zákony tak prirodzene nemusia počítať s tým, s čím treba počítať na Slovensku. Veď ešte donedávna sa významná časť našej spoločnosti otvorene riadila socialistickým heslom „kto nekradne, okráda seba i vlastnú rodinu.“ Nehovoriac už o možnosti tzv. predbežného opatrenia, ktoré niektorí naši sudcovia (práve na základe žiadostí podozrivých!) uvaľujú na reportáže. Novinár tak nemôže pokračovať v investigatívnej činnosti v danej kauze.
Predbežné opatrenia sa pomaly stávajú módou. Tie možno kľudne označiť za modernú formu cenzúry a považujem ich za sabotáž verejnej kontroly. A kedže predbežné opatrenia na články a reportáže uvaľujú sudcovia, ktorí majú ochraňovať zákonnosť a napomáhať výkonu spravodlivosti, potom sa treba zamyslieť, či u nás naozaj správne fungujú základné princípy právneho štátu a mechanizmy kontroly? Ale argumenty podozrivých by celkom iste boli o tom, že sa tým iba bránia proti novinárskej zaujatosti a nekorektnému ovplyvňovaniu verejnej mienky. Samozrejme, že existuje aj novinársky suterén, kde neplatia fakty, ani pravda a už vôbec nie snaha o spravodlivosť. Otázkou však je, či práve tento suterén v niektorých prípadoch nespolupracuje s ľuďmi, ktorí navonok vyžadujú novinársku nestrannosť?
