Pod morálne masky - 1. časť

1. Úvod: V tieni Stromu morálky

V našej kresťanskej kultúre sa človek od útleho detstva zoznamuje so svetom prostredníctvom určitého spôsobu interpretácie, ktorý by sa dal označiť ako morálny. Tento prístup ku skutočnosti je v našej spoločnosti natoľko etablovaný a zvnútornený, že dodnes veľké množstvo ľudí ani neuvažuje o tom, že by táto morálna „perspektíva“ mohla byť iba jednou z mnohých perspektív. Morálka prežíva v srdci ľudskej reči, v náboženstve, výchove, umení, či politike a takmer všetky kľúčové slová ako láska alebo nenávisť by sa dnes mohli označiť ako morálne pojmy. Avšak primárny, teda psychologický charakter „slova“ je takmer bezo zvyšku prekrytý moralitou. Iste, človek sa nikdy nemôže zbaviť hodnôt, hodnotenia a hodnotových súdov, pretože to patrí k jeho základnej orientácii v živote. Zbaviť sa morálky by bolo to isté ako prestať dýchať. „Dobro“ a „zlo“ sa nikdy z nášho videnia a prežívania skutočnosti nestratia. Môžu však byť omnoho hlbšie reflektované a niekedy môžu dostať aj úplne iný, omnoho životnejší obsah.

A práve prekročenie zakonzervovaných morálnych postojov je najväčším prínosom filozofického diela Friedricha Nietzscheho. Jeho prínos v dejinách filozofie je hlavne v tom, že nám ukázal iné možné významy morálnych hodnotení, na ktoré sme pozabudli, resp. ktoré kresťanská etika (dvetisíc rokov určujúca európske kultúrne prostredie) nechcela vidieť. Ukázal a pripomenul nám predovšetkým to, že vnútorný obsah slov a to, čo do nich vkladáme (ich význam) je prejavom toho, kto tieto slová hovorí. Hodnoty a hodnotenia sú vždy prejavom našej vôle a nič viac. Že sa tu Nietzsche asi najviac dotkol ľudského fundamentu je veľmi pravdepodobné. Dôkazom toho je fakt, že sa začal skutočne a nepredpojato (teda neideologicky!) čítať až v postmoderne – po rozpade starých, absolútnych a nemenných hodnôt (mimochodom rozpad týchto zakonzervovaných hodnôt veľmi sugestívne predpovedal).

Dnes sa človek odrazu ocitol vo „svete bez Boha“, nezaistený „pravdou“, „zmyslom“, či „mravným poriadkom sveta“ a ponechaný iba sám sebe – učí sa znovu hodnotiť, zakladať hodnoty. Ovocie poznania „dobra“ a „zla“ z prastarého mýtického Stromu sa akosi prirodzene rozložilo v jeho žalúdku. Závoj a kúzlo samozrejmej morálky sa rozplynulo a človeku sa odrazu „otvorili oči“ úplne inak, než dosiaľ. Uvidel Strom života nepoznaný, neprebádaný... a spustnutý. V európskom kultúrnom kontexte sa objavil nihilizmus. Jeho korene však nehľadajme v postmodernom človeku – on iba musel zožať úrodu morálky poslušnosti, ktorou ideológovia a dogmatici rôzneho druhu kŕmili našu kultúru stovky rokov, ba sami túto kultúru predstavovali tým, že si ju sprivatizovali a premenili na svoj obraz. Kresťanská morálka (lebo o tej je reč) je nechutným obrazom vnútorného nihilizmu kresťanských dogmatikov a moralistov, ich hlbokej nenávisti k životu.

Bol to práve Friedrich Nietzsche, kto ako prvý (aj keď nie vždy celkom korektne) odhalil moralistov ako skutočných nihilistov. Ich „vôľou k moci“ totiž ako sám vraví bola vôľa k Ničote, nechuť a nenávisť k životu takému, aký skutočne je. Títo ľudia sú tu aj dnes, vždy tu boli, sú a budú – popierači prirodzenosti, ktorých nevedie láska, ale nenávisť. Po Nietzschem už budú poznaní, označení, pomenovaní. Kým totiž niečo v ľudskom svete nedostane meno, akoby bolo neviditeľným a nikto sa voči tomu nedokáže brániť. Nietzsche ukázal na skutočných nepriateľov života a pravú hodnotu ideálov, ktoré hlásajú. Odhalil, čomu veria a komu slúžia. Spoznal tajnú reč ich slov, rozpoznal ich v zdanlivo nežných slovách ako: pravda, dobro, láska, v ktorých k nám prichádzajú ako vlci v ovčom rúchu.

2. „Zmysel“ ako cenzúra života

Nietzsche stále silnejšie pociťoval svoje filozofovanie ako zápas s morálkou, „posvätenou“ v kresťanskej metafyzike. Avšak tento zápas má určitý vývoj, ktorý by žiadny interpret nemal ignorovať.¹ Každopádne však vyrastá z postupného problematizovania pevných a jednoznačných morálnych stanovísk, ktoré zastierajú mnohoznačný charakter skutočnosti a chceli by ustanoviť takú skutočnosť, ktorá má jeden pevný, konečný a hlavne jednoznačný charakter.² V kľúčových miestach Nietzscheho myslenia teda vystupuje na povrch práve problém zmyslu morálnych pojmov, aj keď nie je výslovne definovaný, či ujasnený.³ Zmysel, ktorý dávame do slov je vlastne určité hodnotenie skutočnosti. Zmysel je teda pojem, ktorý v sebe nesie základné problémy pravdy, poznania a reči. Nietzsche ho teda stále viac považoval za prejav subjektívnej perspektívy samotného interpreta, ktorá vyplýva z jeho určitého, konkrétneho spôsobu života a úrovne sebapoznania.⁴: „Aké hodnotenia človek zastáva, to prezrádza čosi o stavbe jeho duše a o tom, v čom táto duša vidí svoje vlastné životné podmienky...“⁵ Podstatou Nietzscheho kritiky morálky teda nie je nič iné, než zápas so „zmyslom“, ktorý kresťanská morálka vyzdvihuje takým spôsobom, že v ňom nechce vidieť iba určitú interpretáciu, ale priamo odraz samotnej skutočnosti. Inými slovami: morálka objektivizuje subjektívnu perspektívu, z ktorej sama vyrastá. A tomuto subjektívnemu hodnoteniu potom chce podrobiť samotnú skutočnosť. A tak sa stane, že morálka začne cenzurovať život v jeho pestrosti. Morálne hodnoty sú iba nástrojom⁶ v rukách ľudského inštinktu, vraví Nietzsche. Za všetkou logikou a zdanlivou suverénnosťou morálnych hodnôt sú prítomné nevedomé psycho-fyziologické aspekty človeka.⁷ Vo filozofických, či náboženských textoch sa takto Nietzschemu zrazu otvára skrytý svet inštinktov a nevedomých pudov. Toto hlboké poznanie postupne vedie Nietzscheho k vypracovaniu vlastnej filozoficko-kritickej metódy a hľadania pravého zmyslu morálnych imperatívov. Nietzsche sa neustále pýta: čo chce ten, kto toto hovorí?⁸

Kresťanskej morálke takto Nietzsche prvýkrát dokáže úspešne vzdorovať vo svojom Zarathustrovi, kde vypracúva spôsob myslenia, ktorý pracuje s tzv. jednotou protikladov.⁹ Treba si však uvedomiť, že jeho kritika morálky v žiadnom prípade nie je iba výrazom jeho negativizmu voči morálke.¹⁰ Nietzsche totiž nie je povrchný, nejde mu o popretie morálky, ale o jej hlbšie porozumenie. Nie je to negativistické vymedzenie, pretože to by bola znovu iba morálka proti morálke, ideológia proti ideológii, ako keď ateista z pozície svojej materialistickej dogmy kritizuje veriaceho človeka a naopak. Čitateľ Nietzscheho diela by sa teda nemal nechať pomýliť tvrdosťou jeho kritických reflexií, ktoré (zdanlivo) akoby chceli úplne odmietnuť kritizované, pretože tento spôsob kritiky nie je v súlade s Nietzscheho charakterom „slobodného ducha“, ktorý nechce cenzurovať inakosť, ale všetkému priznáva právo na existenciu. Nietzsche vraví: „my sme niečo iné, než „voľnomyšlienkári“.¹¹ Friedrich Nietzsche sa nepovažuje za nemorálneho človeka bez zákona, či obyčajného buriča v mravoch!¹² Všetko, čo kritizuje v konečnom dôsledku začleňuje do skutočnosti, ktorá je v očiach slobodných duchov dokonalá! Dokonca aj tvrdo kritizovanému kresťanstvu (ktoré Nietzschemu už nie je Ježišovýn kresťanstvom, ale iba určitým, etablovaným a zabsolútneným morálnym systémom!) patrí pevné miesto v tomto dokonalom svete: „Rozhorčovať sa je výsada čandalov, rovnako aj pesimizmus.¹³ Svet je dokonalý – tak hovorí inštinkt tých, čo majú najvyššieho ducha, inštinkt hovoriaci Áno: nedokonalosť, to-čo-je-pod-nami každého druhu, dištancia, pátos vzdialenosti¹⁴, ...patria k tejto dokonalosti.“¹⁵ Až takto môže filozof vystúpiť zo začarovaného kruhu kresťanskej morálky, v ktorom uviazlo európske myslenie v úsilí o jednoznačný výklad sveta, bytia, života.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE

Poznámky a vysvetlivky:

1 Kouba, Pavel – Nietzsche, Filosofická interpretace, Český spisovatel, Praha 1995, s. 14, pozn.: v tejto práci sa viac-menej pridržiavam (pre mňa) inšpiratívnej interpretácie Pavla Koubu. Chcem však nechať zaznieť aj údery Nietzscheho filozofického kladiva a pokúsiť sa (v rámci svojich možností) aj o vlastný vhľad.

2 pozn.: Nietzscheho kritické problematizovanie interpretácií skutočnosti však nie je dialektikou. Nie je to vytváranie špekulatívnych myšlienkových konštrukcií. Dalo by sa povedať, že je to bytostný pluralizmus, ktorý má navyše zmysel pre situačnosť, vyviera z perspektívy v danom okamihu „tu a teraz“.

3 Kouba, Pavel – Nietzsche, Filosofická interpretace, s. 67

4 tamtiež, s. 204 – 226, pozn.: Nietzscheho „perspektivizmus“ pokusne nazývam perspektívnym existencializmom a evokuje vo mne Ježišove slová v Mt 6, 22n, ktoré považujem za srdce jeho nie-morálneho učenia.

5 Nietzsche, Friedrich – Mimo dobro a zlo, Aurora, Praha 1998, af. č. 268, s. 173

6 Nietzsche, Friedrich – Tak vravel Zarathustra, Iris, Bratislava 2002, diel I: O tých, čo pohŕdajú telom, s. 24

7 Nietzsche, Friedrich – Mimo dobro a zlo, af. č. 3, s. 11

8 Deleuze, Gilles – Nietzsche a filosofie, Herrmann & synové, Praha 2004, s. 136

9 Kouba, Pavel – Nietzsche, Filosofická interpretace, s. 77

10 tamtiež

11 Nietzsche, Friedrich – Mimo dobro a zlo, af. č. 44, s. 47

12 tamtiež, af. č. 256, s. 159

13 pozn.: Nietzsche tu má na mysli resentiment, pomstychtivú zatrpknutosť, ktorá sa chce pomstiť svetu, považovanému za „zlý“ (Antikrist, pozn. č. 369, s. 112, pozri pozn. č. 17)

14 pozn.: tu má zase Nietzsche na mysli pocit rozdielnosti (tamtiež, pozn. č. 370, s. 112, pozri pozn. č. 17)

15 Nietzsche, Friedrich – Antikrist , Iris, Bratislava 2003, aforizmus č. 57, s. 64