Keď som nedávno fajčil na balkóne, oproti na konár stromu priletel nádherný mladý drozd. Začal pekne štebotať, tak ma to nejako zaujalo, že som sa mu začal prihovárať. Odrazu som pocítil neviditeľné puto, akési prepojenie medzi ním a mnou.
Vzápätí si ma ten vták začal všímať. Chvíľu si ma premeriaval, až sa odrazu vychytil a rozletel sa presne oproti mne. Sadol si na balkónový múrik, asi 15 centimetrov od mojej tváre (sedel som na stoličke). Obzeral si ma najprv jedným, potom druhým krásnym hnedým okom. A začal mi spievať. Asi po 10 sekundách trochu pocupkal po múriku a odletel.
Najsilnejšie na celom tomto zážitku bolo prekvapenie z toho, že som vlastne vôbec nebol prekvapený. V okamihu utvorenia tzv. raportu (neviditeľného puta) moja duša začala všetko nezvyčajné vnímať ako niečo prirodzené, ako keby nič iné ani nemalo byť. Akoby to bolo niečo samozrejmé.
Keď drozd odletel, všetko sa vrátilo do normálnych koľají. Dofajčil som svoju cigaretku a venoval som sa iným, bežným veciam.
Okamih transcendencie (prekročenia bežného stavu vedomia) je naozaj výnimočný. Máte pri tom pocit niečoho jemného, čistého, dobrosrdečného. A to všetko je také príjemné, že pociťujete alebo skôr máte úplnú istotu, že práve toto duševné rozpoloženie je viac normálne ako bežný stav vedomia.
Väčšinou si takéto PREPOJENIA vôbec neuvedomujeme, ale keď to príde, vieme, že celý svet je navzájom prepojený neviditeľnými putami, bez ktorých by možno nič neexistovalo.
Možno mi budete oponovať, že aj bežný stav vedomia je rovnako normálny ako stav rozšíreného vedomia, len slúži na niečo iné, napríklad na riešenie každodenných úloh. A možno máte pravdu. Ale je tu jedno veľké ALE... Nemyslíte si, že v bežnom stave vedomia sa súčasný, uponáhľaný človek nachádza až príliš často?
Veľkú časť dňa strávime mechanickou činnosťou, a keď nie mechanickou, tak celkom určite stresujúcou. Volá sa to práca, zamestnanie. Večer si zase zapneme telku alebo internet a čumíme. Na prepojenia nemáme čas.
Možno práve preto máme často pocit, akoby sme neexistovali, akoby nám všetko unikalo pomedzi prsty. Pripadáme si ako pasažéri, nasilu posadení do šialene uháňajúceho vlaku, ktorého smerovanie a cieľovú stanicu ani len netušíme.
Keď mi ten mladý drozd zaspieval svoju pesničku 15 centimetrov od mojej tváre, v tom okamihu večnosti som vôbec nepochyboval o zmysle svojho života. S absolútnou istotou som vedel, KTO naozaj som a ČO skutočne chcem.
