A BUM! Pravicoví pyrotechnici zlyhali. Triumfálne prestrihovať červený káblik na bilboardoch SDKÚ v situácii katastrofálneho poklesu dôvery vlastných voličov, to chce, okrem silného politického žalúdka predovšetkým dve veci: fatálny nedostatok sebareflexie a pseudointelektuálnu nadutosť. Za nedostatok úcty k vlastným ľuďom sa stále draho platí. A nielen v SDKÚ-DS. Hlavne preto je vysvedčenie pánov z pravej mokrej štvrte nasledovné: TAKMER KAŽDÝ DRUHÝ VOLIČ VOLIL ROBERTA FICA! Koniec, bodka.
Keby hitmaker Rytmus predal milión a stotisíc albumov, nenazval by sám seba kráľom, ale rovno cisárom. Robert Fico a jeho kamaráti v sobotu dostali práve toľko voličských hlasov. Nepredstaviteľná popularita! Predsedovi SMER-u sa dokonca mierne zachvel a obmäkčil hlas a my sme videli záblesk ľudskosti (s podtónom pokory) od ešte väčšieho kráľa mediálneho populizmu, než je Rytmus.
Som zvedavý na formu sebakritiky od pravičiarov, ktorých ambície boli väčšie ako schopnosti. Ale tento raz už len pre pobavenie. Pravdepodobne sa opäť bude hľadať externý vinník. Je to univerzálna interpretačná forma v slovenskej politike. Budú to napríklad médiá, ktoré asi všetky drukujú Ficovi? Za prvej Ficovej vlády samozrejme drukovali pravici, potom asi nastala metanoia, akýsi duchovný obrat všeobecného novinárskeho vierovyznania. Nie, vážení, toto nekúpim, médiá sú verným odrazom spoločnosti, ani horšie, ani lepšie.
Celkom určite bude na vine aj špinavá hra politických rivalov, aj tých koaličných, či spravodajské konšpirácie trojpísmenkovej, ktorá údajne stále patrí hentým. Ale ani toto nekúpim, pretože ak pravica nezvláda prastaré a očakávateľné taktiky politického boja, nemá silu ani schopnosti a teda ani právo vládnuť.
Možno sa dokonca vymyslí nejaká naozaj nová výhovorka, originálna a neošúchaná, ktorá bude kolovať naprieč politickým spektrom aspoň niekoľko volebných období. Veď predsa pravičiari sú akční kreatívci.
Ale tvrdá pravda je skôr takáto: Robert Fico cíti dušu spoločnosti! Emocionálnemu národu ponúkol emóciu. Nie sme Nemci, ani Česi. My sme Východ. Tu neexistujú fakty, iba interpretácie. Emócia je tu jediným skutočným nositeľom informácie. Katolícke Slovensko je v skutočnosti postmoderné, navyše so srdcom niekde v druhej polovici 20. storočia. To sú tie sociálne a mentálne paradoxy.
S Ficom nemajú bojovať médiá, ale predovšetkým jeho politickí oponenti. Ale pravicová koalícia rok a pol nerobila nič iné, len si systematicky kazila meno. Zvnútra. Od kauzy hayekovci, až po Gorilu pravica predviedla verejnosti, že vyššiu kultúru a etiku v politike v skutočnosti chcela iba premiérka. A tá zostala ako sám vojak v poli.
Vo verejnom živote však Iveta Radičová zanechala stopu, ktorú už nikto nezmaže. Nedokázali by to ani Irokézovia, ktorí sa v zahladzovaní stôp naozaj vyznali. Všetkých súčasných politikov to pozvoľna a nadobro prinúti zmeniť strih. Inými slovami, je nastavená latka politickej kultúry. Ale nemýľme sa, politiku nezmenia ľudia. Zmení ju samotná moc tejto stopy. Jednoducho, je to zákon bytia a ten nikto nepreciká. Na ideu slušného politika, ktorý naozaj slúži ľuďom a ide mu o vec samozrejme Iveta Radičová nemá výhradné autorské práva. Idey sú večné, t.j. boli, sú a budú. Ide len o to, kto ich zoberie smrteľne vážne a pokúsi sa ich uskutočniť. Potom dostanú nevídanú moc a začnú žiť vlastným životom.
Nuž ako ďalší dostal príležitosť práve Robert Fico. VOX POPULI VOX DEI.. Iste, provokujem. Lídra ľavice však neradno podceňovať. Môže ešte prekvapiť, ako prekvapil novinárov, ktorí prišli do centrály SMER-u počas volebnej noci. Veľmi dobre si totiž uvedomuje, že prichádzajú nadmieru ťažké časy. Tie ho môžu až historicky znemožniť. Nie je nováčik a je dostatočne ambiciózny, aby nechcel vstúpiť do učebníc ako tajtrlík. Má síce odvahu vládnuť sám, ale dnes vie aj to, že nemá dosť skutočných kapacít.
Avšak takýto extrémistický volebný výsledok dal Robertovi Ficovi do rúk veľké eso. Je natoľko silný, že si môže dovoliť menej populizmu a viac riešení od skutočných odborníkov. Iste, nebudú to riešenia, ktoré sa budú páčiť pravičiarom. Uvedomte si však, milí slovenskí intelektuáli, že toto nie je spor, ale čistý lyotardovský rozpor, kde absentujú skutočné kritériá objektivity pri posudzovaní, čo je dobré a zlé pre všetkých. Teda, pokiaľ ide naozaj o riešenia. Veď v konečnom dôsledku nie je dôležité, čo si myslia párpercentní pravičiari, ale čo chce väčšina. To je demokracia, tyrania väčšiny. Ale nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli.
