V malej obci sa nedá žiť iba na plagáte
Vo veľkom meste môže človek poznať kandidáta najmä z rozhovoru v novinách, z fotografie alebo z niekoľkých viet na letáku. V malej obci je to iné. Naše životy sa pretínajú oveľa častejšie, než si možno uvedomujeme.
Stretávame sa na ulici, pri škole, v obchode, v kostole, na cintoríne, na športovom ihrisku aj pri kultúrno-spoločenských podujatiach. Vieme, do akých aktivít sa kto zapája, či príde pomôcť, keď treba priložiť ruku k dielu, a či sa zaujíma o obec aj vtedy, keď sa nekonajú voľby. Poznáme sa aj ako rodičia, susedia a členovia rodín. Práve preto by sme mali byť opatrní, keď sa súkromie stáva témou kampane.
Pred voľbami nevidíme iba nové fotografie a slogany. Každý z nás si k nim v duchu pridáva vlastné spomienky. Na chvíľu, keď ho niekto vypočul. Na sľub, ktorý splnil alebo nesplnil. Na spôsob, akým sa zachoval v spore. Na to, či sa o ľudí zaujímal aj vtedy, keď od nich nič nepotreboval.
Ak niekto v kampani hovorí o viere, rodine a úcte, má právo o týchto hodnotách hovoriť. Voliči však majú rovnaké právo pýtať sa, ako ich uplatňuje vo vzťahu k druhým. Či druhých neponižuje, nešíri o nich reči a dokáže sa k nim správať čestne aj bez publika. Nikto z nás nie je svätec a nikto nemusí predstierať, že ním je.
Kampaň môže predstaviť plány do budúcnosti. Minulosť však nevymaže. V malej obci je vlastná skúsenosť s človekom často presvedčivejšia než najkrajšie vytlačený program.
Aký pocit vo vás zostal?
Pri hodnotení kandidátov zvykneme hovoriť o schopnostiach, výsledkoch a sľuboch. To všetko je dôležité. Navrhujem však pridať aj otázku, ktorá sa do volebného letáku zvyčajne nedostane: Ako som sa pri tom človeku cítil, keď sme spolu naposledy niečo riešili? Ako som sa pri ňom cítil, keď sme sa rozprávali?
Mohol som hovoriť otvorene? Necítil som falošnosť? Nemusel som sa obávať, že sa moje slová o deň neskôr vrátia v prekrútenej podobe? Počúval ma aj vtedy, keď som mu nedával za pravdu? Dokázal oddeliť problém od človeka?
Nikto z nás nezvláda každý rozhovor dokonale. Predpokladám, že aj ja som sa za roky vo funkcii mohol niekoho dotknúť slovom, ktoré som mohol zvoliť lepšie. Rozdiel sa však ukazuje v tom, čo človek urobí potom. Či si dokáže pripustiť chybu, vysvetliť svoje rozhodnutie a znovu sa s druhým rozprávať.
Obec sa nedá viesť iba s ľuďmi, s ktorými súhlasíme. Ani starosta, ani poslanci si nemôžu vyberať, komu budú slúžiť podľa sympatií. Musia vedieť hovoriť aj s kritikom, nahnevaným susedom či človekom, ktorý ich nikdy nevolil. Práve tam sa podľa mňa ukazuje pripravenosť na verejnú službu.
Kto z ľudí na volebnej fotografii skutočne vedie tím?
Pri voľbách si všímame najmä kandidátov na starostu. Po voľbách však obec vedú spolu s poslancami. Preto záleží aj na tom, ako medzi sebou hovoria, pripravujú návrhy a prijímajú spoločné rozhodnutia.
V každom tíme sú ľudia s rôznymi skúsenosťami a povahami. Niekto prichádza s nápadmi, iný vie zorganizovať prácu alebo upozorniť na slabé miesto návrhu. Je dobré, keď sa radia. Ešte dôležitejšie je, aby pritom každý mohol povedať svoj názor a niesol zodpovednosť za to, ako napokon hlasuje.
To sa najlepšie ukáže pri nesúhlase. Dokážu členovia tímu hovoriť otvorene aj medzi sebou? Zmenia stanovisko, keď dostanú lepší argument? Vedia voličom vysvetliť svoje rozhodnutie vlastnými slovami?
Podobné otázky patria každému, kto sa uchádza o verejnú funkciu, vrátane mňa a ľudí, s ktorými kandidujem. Voliči totiž nezverujú mandát tímu ako celku. Zverujú ho konkrétnym ľuďom, od ktorých právom očakávajú samostatný úsudok a zodpovednosť.
Studňa, z ktorej pijeme všetci
Kedysi bola studňa miestom, od ktorého závisela celá dedina. Vodu si z nej nenabrala iba jedna rodina. Chodili k nej susedia, známi aj ľudia, ktorí sa medzi sebou nemuseli mať radi. Ak by ju niekto otrávil, následky by niesli všetci.
Aj dnešná obec má svoju pomyselnú studňu. Je ňou dôvera medzi ľuďmi. Nie dôvera v tom zmysle, že si všetci musíme vo všetkom veriť a so všetkým súhlasiť. Skôr istota, že sa môžeme rozprávať priamo, že otázka nie je útokom a že spor o riešenie z nás neurobí nepriateľov.
Táto dôvera sa buduje pomaly. Niekedy jedným poctivým vysvetlením, inokedy tým, že človek dodrží slovo alebo prizná chybu. Stratiť ju možno oveľa rýchlejšie.
V každej partii sa môže objaviť človek, ktorý namiesto odpovedí ponúka podozrenia. Jednému povie, čo o ňom údajne hovorí druhý. Ďalšiemu naznačí, že mu niekto škodí. Rozhovory, pri ktorých nebol, interpretuje a vykladá po svojom. Časom sa ľudia prestanú pýtať priamo. Začnú si dávať pozor, komu čo povedia.
Také správanie môže otráviť spoločnú studňu. Nepijú z nej potom len tí, medzi ktorými sa začal spor. Pijeme z nej všetci: kandidáti, ich rodiny, priatelia aj susedia, ktorí chceli iba pokojne žiť.
Kým pravda príde, reč obehne obec
Františkovi Saleskému sa pripisujú slová: „Kto by dokázal odstrániť zo sveta ohováranie, oslobodil by ho od veľkej časti hriechov a zloby.“
Táto myšlienka ma oslovila preto, lebo pred voľbami si často najrýchlejšie nájde cestu medzi ľudí negatívna správa. Zaujme, vyvolá emóciu a niekomu môže potvrdiť to, čo si už o druhom myslí. Kým sa overí, či je pravdivá, môže ju poznať polovica obce. Vysvetlenie potom musí dobiehať príbeh, ktorý si ľudia už medzi sebou viackrát porozprávali.
Stačí veta: „Neviem, či je to pravda, ale počul som…“ Ten, kto ju vysloví, možno cíti, že sa za správu nezaručil. Pre človeka, o ktorom sa hovorí, a pre jeho rodinu je však následok rovnaký. Niekto sa na nich začne pozerať inak, hoci nikto nič neoveril.
Aj negatívne tvrdenie môže byť, samozrejme, pravdivé. Práve preto má zmysel pýtať sa na konkrétne veci. Ak máme výhradu k verejnému rozhodnutiu, žiadajme jeho dôvody. Ak niekto upozorní na problém v hospodárení alebo v práci obce, pýtajme si údaje a vysvetlenie. Ostrá kritika má v obci svoje miesto a na nepríjemné otázky treba odpovedať.
Súkromné dohady a opakovanie neoverených rečí nám však nepomôžu posúdiť, ako bude kandidát spravovať obec. Môžu iba prehĺbiť nedôveru medzi ľuďmi. A dôvera sa obnovuje oveľa pomalšie, než sa šíri jedna pútavá správa.
Hodnoty vidno v obyčajný deň
Pred voľbami kandidáti radi hovoria o tom, na čom im záleží a akými zásadami sa riadia. Ak sa hlásia k hodnotám tradičnej rodiny, patria k nim aj vernosť, vzájomná starostlivosť a zodpovednosť za svojich blízkych. Presvedčivosť takýchto slov sa ukazuje v každodennom živote, najmä v náročných chvíľach. Jedno vystúpenie, fotografia alebo dobre zorganizované podujatie nám preto o človeku povedia iba časť príbehu.
Spoločné aktivity môžu ľudí zblížiť. Športové stretnutie či kultúrno-spoločenský program môžu byť pre obec prínosom. O schopnosti viesť obec nám však veľa povie aj to, ako sa človek správa pri práci a v bežných rozhovoroch: k svojim podporovateľom, ku kritikom aj k ľuďom, od ktorých nemôže nič získať. Úprimnosť spoznávame postupne, podľa súladu slov a skutkov. Samotný úsmev ju nenahradí.
Vie spolupracovať aj s niekým mimo svojho okruhu? Dokáže oceniť dobrý návrh od súpera? Keď sa pomýli, prizná to? Zachová si úctu k človeku aj vtedy, keď od neho počuje nesúhlas? Pri kandidátoch preto posudzujme, či hodnoty, ku ktorým sa hlásia, vidno aj v ich verejnom správaní. Či konajú zodpovedne, rešpektujú druhých a dokážu hovoriť otvorene. Rovnaké meradlo patrí všetkým kandidátom.
Voľby trvajú deň, susedstvo roky
Predvolebný zápas má svoj koniec. Volebné miestnosti sa zatvoria, hlasy sa spočítajú a plagáty postupne zmiznú. Potom však zostaneme žiť vedľa seba.
Zvolený starosta bude musieť rokovať aj s tými poslancami, ktorí ho nepodporovali. Poslanci budú rozhodovať aj o potrebách ľudí, ktorí ich nevolili. Na podujatiach sa budú stretávať rodiny z rôznych názorových táborov. Deti budú ďalej chodiť do tej istej školy a susedia sa budú ďalej zdraviť cez plot.
Preto mi záleží na tom, akým spôsobom k voľbám prídeme. Nesúhlas je v poriadku. Súťaž rôznych programov tiež. Obec dokonca potrebuje ľudí, ktorí sa odvážia spýtať na nepríjemné veci. Ak však pre víťazstvo začneme jeden druhému pripisovať najhoršie možné úmysly, cenu za to budeme platiť ešte dlho.
Sám kandidujem. Nežiadam teda čitateľa, aby moje slová prijal bez otázok. Pýtajte sa aj mňa, čo som urobil, čo sa nepodarilo a prečo som sa rozhodoval tak, ako som sa rozhodoval. Porovnajte moje odpovede so svojou skúsenosťou. Rovnaký priestor na odpoveď doprajte aj ostatným.
V malej obci máme totiž niečo, čo žiadna kampaň nedokáže vyrobiť: spoločnú pamäť. Vieme si vybaviť spomienky a situácie z minulosti. Vieme sa opýtať priamo. A každý z nás sa môže rozhodnúť podľa vlastného svedomia.
Z jednej studne budeme piť aj po voľbách. Skúsme ju preto chrániť už teraz.
PhDr., Ing. Róbert Balkó – starosta obce Kolíňany
