V Buenos Aires ma privítalo brutálne krásne počasie, 28 stupňov a obloha bez mráčika. Trochu som bol prekvapený koľko veľa nemeckých dôchodcov letelo do Buenos Aires. Lietadlo ich bol naozaj plne. Ak to tak spätne zhodnotím tak dosť veľa ich pokračovalo aj do Ushuaia. Práve som hodinu letu od Ushuaia. Za chvíľu budem na konci sveta, snáď tam nebude len plot a za nim voda. Ushuaia ma privítala mrakmi. Už v lietadle to bolo zaujímavé lebo sme leteli dosť nízko nad kopcami a v mrakoch, aké som ešte nezažil. Pilot to ale zvládol a mňa prekvapila letisková budova.
Cítil som sa akoby niekde doma v Tartách. Hala bola totiž z dreva a vyzerala neskutočne útulne. Chýbal už len kozub. Taxík z letiska až pred hostel v centre mesta za necelé 4 eura bol tiež veľmi príjemný. Hostel Yaghan predstavuje výborný pomer cena/výkon. Izba tepla, voda tepla, wifi vlažné. Pre dobrodruhov ako ja úplne ideálne. Do mesta som iba nakukol, keďže na mňa doľahla únava z cesty, ale prvé pocity boli celkom príjemné. Hneď vedľa hostela je hlavná promenáda, ktorá žije celkom zaujímavým ruchom. Turistov je už celkom dosť nato, že sezóna ešte len začína. V januári to tu musí byt masaker. Množstvo obchodov s turistickým vybavením dáva vedieť, že sa v tomto meste začína mnoho ciest za dobrodružstvom.
Dávam si večeru a po 24 hodinách v troch lietadlách sa teším na sprchu. Vonku je ešte deň, keď ma zradí wifi a youtube musím nedobrovoľne vypnúť, aj keď som chcel vydržať čo najdlhšie a prekabátiť tak trocha časový posun.
Samozrejme že včera som mal vydržať viac. Je 5:35 a ja už mátožím na posteli a neviem čo zo sebou. Wifi sa nejako nerozbehla, tak iba ležím a da sa povedať, že rozmýšľam. To je u mňa dosť nezvyčajné. Niečo po ôsmej vyrážam a zatiaľ ani neviem kam. Dnes je zoznamovací deň. Čo, kde, kedy a ako. Počasie je krásne, včerajšie mraky vystriedalo krásne slnko, ktoré ako by stalo celu dobu na jednom mieste.
Obchádzam mesto, robím zastávky na fotenie a ani neviem ako mam za sebou 6,5 km. Mesto sa od morskej hladiny tiahne až k upätiu krásnych vrchov Martial Mountains, ktoré mi pripomínajú slovenské Tatry. Asi preto ta drevená letisková hala. V meste nie je nejako veľa turistov, len pri veľkom napíše Ushuaia sa obmieňajú autobusy plné turistov z celého sveta. Lode v zálive sa skoro nehýbu, aj keď vetrík, ktorý začal fúkať, ma prinútil znovu si obliecť mikinu. Chvíľa v krátkom rukáve ale bola veľmi osviežujúca.
Fotiek robím viac než dosť a znovu sa učím ako riešiť clonu, iso a všetky tie blbosti, ktoré môj Nikon dôkaze. Moja domáca príprava stala za starú belu a prvý deň fotenia aj tak vyzerá. Snáď sa počas ďalších dni zlepším a prídem nato ako byt naozajstný fotograf. Snažím sa premyslieť čo budem robiť. Nebudem špekulovať a ráno vyrazím autobusom do parku Tierra del Fuego a tam sa uvidí. Čo ma prísť to príde. Beriem všetko, takže asi bude aj prvá noc pod stanov v patagonskej divočine. Obedujem Cerdo de Napolitana /slovenský bravčový rezeň, posypaný syrom a prikrytý rajčinou/ a konštatujem že nebol zlý, ale zo svadby tiež nebol. Návrat na hostel ako z hororu. Vlažná wifi už nefunguje vôbec a snaží sa ju rozchodiť trio koumakov, žiaľ zatiaľ bez viditeľného výsledku.
Tak zasa obúvam tenisky a idem si kúpiť lístok na bus do národného parku Tierra Del Fuego a nejaký proviant na prvé kempovanie na konci sveta. Samoobsluha je v celku fajn, da sa tu nájsť všetko potrebne, akurát orientácia je dosť zdĺhavá. Zdĺhavé je ale aj platenie. Panie pokladnícky majú čas a vždy keď nemajú rozmeniť pribehne pani z veľkou ľadvinkou plnou peňazí a robí im akúsi zmenáreň. Zaujímavé je že aj zrýchlená pokladňa je na 20 položiek. A aby som nebol len negatívny, tak veľmi milé bolo ako pán pokladník uprednostnil ženu s dieťaťom na rukách, ktorá stala na konci radu a nikto nemal žiadne námietky. Škoda že som nemal diéta a musel som čakať.
Ráno sa budím zasa 5:45, ale napočudovanie sa asi iba prehadzujem a vstávam vstávam 7:20. Bežím na raňajky a o 9 chcem vyrážať autobusom do parku Tierra del Fuego. Chcem, iba chcem. Pošta otvára o 9:00 a ja chcem mat pohľadnice s krku a verím, že stihnem bus o 10:00. Ani som netušil, že za známky dám svoje posledné argentínske peso a keďže do parku je treba zaplatiť vstup/ iba cash/, musím zmeniť peniaze. A tu padla kosa na kameň. V hosteli som si síce pozeral kde by mali byt zmenárne, ale keďže som neskôr hľadal postu, z telefónu to zmizlo. Batoh napakovaný, mimochodom som ho prvýkrát mal na chrbte dlhšie ako hodinu, behám hore dolu po meste pýtam sa tu, tam, 3 bloky vpravo, 3 bloky vľavo. No poviem Vám bolo to cele zle. Asi po 20 minútach spotený ako myš som došiel pred zmenáreň a zavreté.
Pýtam sa v Kiosku ci nevadia kde by som niečo našiel, vraj tuto kde som bol, vlastní majiteľ hotela hneď vedľa, že mam isť na recepciu. Tak sa vraciam, ale majiteľ ma jedným slovom odbil že až o 10.00. Vravím si môžem ta vieš čo, veď potrebujem stihnúť o 10 autobus. Tak späť celým mestom a nakoniec som našiel pobočku Efetivo Si, ktoré mi ráno vyhodil strejda Google. Samozrejme na konci sveta majú čas a otvárajú až po desiatej. Čakám teda 15 minút až otvoria. Marija neskare oni zmenáreň neriešia. Ma išlo drbnúť. Tak späť do Jupitera, toho vedľa hotelu, kde uz bolo teda otvorene. Anyway, keď mám ešte hodinu času tak si skočím kúpiť lístok na bus do Puntas Arenas. Tak chodím, táram sa s tým ťažkým batohom a kanceláriu dopravnej spoločnosti nie a nie nájsť. Vidím autobusy spoločnosti ktorú potrebujem tak sa idem spýtať. No slečna mi poradila, bola milá, žiaľ nevedela že ja sa musím zasa vracať asi kilometer do mesta. Ráno ako z rozprávky. Náhodou nájdem office Tolkeyen, slečna ma navigovala správne, spoločnosť ktorej autobusom sa budem drbať do Chile 12 hodín, kde ma už určite porazí myslím si.
