O rakovine prsníka som toho veľa nevedel, ale pri prekladaní som sa veľa dozvedel. Napriek tomu, že Anneli sa svoj skutočný životný príbeh snažila opísať s nadhľadom a spomína viacero veselých a bizarných príhod, predsa len – psychológia i lieky dokážu s človekom poriadne zamávať. Napísala to tak naturalisticky, že po asi osemdesiatich stranách som si musel dva týždne duševne oddýchnuť... Ale potom som sa úspešne prehrýzol až k záverečnej časti, kde na základe svojej päťročnej liečby radí čitateľkám, s čím môžu počítať.
Anneli knihu napísala preto, lebo keď sa dozvedela o svojej diagnóze, hľadala čo najviac dostupných informácií. Bolo ich málo a časť z nich bola v „málo stráviteľnej“ forme. Preto sa rozhodla svojimi skúsenosťami pomôcť ženám, ktoré postretol rovnaký osud. V knihe spomína, že v živote s rakovinou prsníka patria k najťažším chvíle, kedy novú skutočnosť treba oznámiť deťom. Knihu nazvala podľa výroku svojho 11-ročného syna Viktora. Vetu „keď budeš plešatá, môže ma ocko odviezť do družiny?“ spontánne vyslovil, keď pochopil, čo to znamená, že mama ochorela na rakovinu prsníka.
Spočiatku si Anneli zaznamenávala poznámky iba do denníka, ale keď ich prečítala dvom priateľom – novinárovi a spisovateľovi, presvedčili ju, aby ich vydala knižne. Spolupracovala aj s médiami a doma, v Eskilstune, založila Združenie rakoviny prsníka, kde si ženy s touto diagnózou môžu vymieňať skúsenosti a povzbudzovať sa navzájom.
Aby sme však neostali iba v ťaživej polohe, uvádzam jednu veselú scénu, v ktorej popisuje oslavu šéfovej päťdesiatky:
Oslava však nebola úplne bezproblémová, aspoň nie pre mňa. Môj zoperovaný prsník bol mäkký a akosi nechcel ostať na svojom mieste. Okrem toho vyzeral malý v porovnaní so zdravým prsníkom, ktorý patril do kategórie „bomba“. Chýbajúci priestor v podprsenke som si teda vyplnila riadnym množstvom bavlny. Bolo to len núdzové riešenie, mäkučké, aby som si nepoškodila zašitú ranu. Takto vylepšený prsník samozrejme nemohol vyzerať ako ten druhý, zdravý. Sústredila som sa na to, aby som ho udržala na svojom mieste a aby mi vo víre tanca neodletela parochňa.
Spočiatku som sa pri tanci cítila veľmi neisto, ale postupom času som sa neistoty zbavila. Dokonca som sa tak vybláznila, ako už dávno nie a už som to skutočne potrebovala.
Moji zlatí kolegovia o mne vedeli, že som bola vždy spontánna a o svojej chorobe som otvorene rozprávala. Vedeli, že sa kúsok po kúsku rozpadávam. Hopsa, tu odletí za hrsť vlasov, tam zas chýba kus „cicíka“, čo bude nasledovať ďalej? Rozloží sa telo na atómy, alebo čo sa bude diať? Je to horšie ako Jurský park!
Predstavovala som si úbohého tanečníka, ako mu moja parochňa pri jednej z divokých otočiek pristála na tvári. To sa našťastie v skutočnosti nestalo, ale zato sa mi odlomil opätok na mojich nových topánkach. Dokrivkala som k stolu, pri ktorom som kolegom povedala:
„Viete čo sa stalo? Stratila som...“
„Stratila si prsník?“ povedal Lasse a vypleštil na mňa oči. Okolo stola sa rozhostilo ticho a nervózne mužské pohľady sa upreli na moju hruď. Smiala som sa tak, že som sa nevedela zastaviť. Moji milí kolegovia vyzerali skutočne zarazene.
„Nie priatelia,“ hovorím cez slzy smiechu, „stratila som len opätok na topánke, nič horšie...“ Ešte dlho sme sa na tejto príhode smiali.
Pre zaujímavosť – vo Švédsku každý rok ochorie na rakovinu prsníka vyše 6000 žien, ale aj niekoľko desiatok mužov! Na Slovensku každoročne pribudne vyše 2000 nových pacientiek a taktiež niekoľko mužov... Jestvuje niekoľko typov tohto ochorenia s ľahším i ťažším priebehom. Anneli trpela tou najťažšou formou. Držala sa statočne, ale napokon tejto zákernej chorobe podľahla.
Jej postrehy, príbehy a rady si čitateľky na Slovensku budú môcť prečítať koncom tohto roka, kedy by knižka mala uzrieť svetlo sveta.
