Tomu sa hovorí byť v zlom čase na nesprávnom mieste. Na mojej rok starej fabii som mal najazdených necelých 14 tisíc kilometrov a bol som s ňou aj vo Švédsku. Sťahoval som tam Helenu, ktorá začiatkom nového tisícročia strávila v Bratislave nejaký čas ako zamestnankyňa Európskej komisie. Spolu sme sa vrátili na Slovensko a ja som jej chcel ešte ukázať Kremnicu.
Všetko šlo ako po masle, bola slnečná sobota na prelome leta a jesene. Cestou z Kremnice bola premávka smerom od Žiaru nad Hronom na Nitru slabá. Mali sme v nohách príjemne strávený výlet, sledoval som cestu, okolie, podvečerné svetlo. Auto predo mnou zrazu spomalilo a po chvíli pokračovalo ďalej. Asi nejaké zvieratko, pomyslel som si. Chcel som pridať, ale vtom som ucítil obrovský náraz.
Auto stálo, cez predné okno som nevidel. Motor mlčal, aj Helena bola ticho. Si v poriadku? – pýtam sa jej. Povedala iba, že sa necíti dobre a skúmala rám svojich okuliarov. Rýchlo von, napadlo mi, čo v tej chvíli urobiť ako prvé. Tam som pochopil.
Mlčky som sa pozeral na balvan, ktorý „zrušil“ celú prednú časť auta. Stačil zlomok sekundy a bol by padol na strechu. To by bol náš koniec. Zavolal som Helene sanitku. Lekárka skonštatovala, že je v šoku a dala jej injekciu. Okrem toho mala vytknutý členok a skrivený rám okuliarov, ja iba modrinu pod kolenom. Postupne ma ovládol pokoj a akýsi zvláštny druh šťastia. Nikdy som predtým nič podobné necítil. Takto blízko môže byť koniec? Veď čo je to zlomok sekundy...
Nebyť tohto výletu, zrejme by som s mojim prvým autom jazdil dodnes. Auto skončilo ako vrak a Helena si domov do Švédska odniesla nezabudnuteľný zážitok. Určite si svoje posledné dni na Slovensku predstavovala ináč. Mladá Češka pri Strečne také šťastie nemala.
