zátoku modrého mora, pláž piesočná lemuje
pod hladinou tvorstvo pestré, úprimne sa raduje
na čele tej super bandy, stojí ryba – makrela
„meine liebe, čo ste tuná, mein name ist Angela“
tvrdohlavá, panovačná ryba všetkým vládne
tí čo štipku umu majú, sú z nej často na dne
jedného dňa do zátoky prišla veľká návšteva
Babrak – mečúň kričí na ňu: „nice to see you Angela“
z ďaleka jej prišiel prísne tajnú správu zvestovať
„z pustých krajov k zemi tvojej rybky túžia cestovať“
netúži prísť na návštevu iba hlúčik jediný
horda rýb chce presťahovať komplet celé rodiny
ku zátoke panenskej sa črieda morská valí
mračná husté všade vôkol, lúče slnka halí
tuniak Rašíd ako prvý prehovoril k Angele
„Salám moja, aké to tu strašne je byť veselé“
„tak my tu, byť hladní, smädní, kde by mohli nocovať?
zabudnúť, že my tu u vás chcieť niekedy pracovať“
„pozerať na môj rodina, to byť moje šproty
nedúfať, že dakedy ich poslať do roboty“
„my tu neísť toľká cesta, aby také zmeny
radšej iba užívať si s vaše dcéry, ženy“
rozdeliť ich medzi svojich, tak Angela mudruje
u domácich nepokoj sa sekundami stupňuje
„keine sorge, keine sorge, počúvajte všetci !
to, že chcú nám ublížiť sú len hlúpe kecy“
„prichýliť je pre nás výzva, je to pre nás test
a ten, kto sa bude priečiť, neminie ho trest!“
všetko sa však komplikuje, chaos vládne v mori
všetci okrem makrely sú z toho vážne chorí
ako problém vyriešiť a ponaprávať chyby?
Angele chcú zrátať kosti v mori všetky ryby
ortieľ nad ňou vyniesli, už končí báseň “veselá“
v sieti vlastnej hlúposti sa zachytila makrela
© Róbert Mačej
