Láska nie je len záchvev, ale rozhodnutie. Nie je to len začiatok, ale celý príbeh. Nie je to len motýľ v bruchu, ale vernosť aj v tichu.
Ľudia často žijú v predstave, že láska je len okamih - pohľad, dotyk, záchvev duše, motýliky v bruchu, zvýšená teplota :) . To všetko môže byť samozrejme pravda, lenže láska medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa milujú, nie je len obyčajným okamihom. Je cestou. Zábavnou, tajomnou, strastiplnou, budujúcou... Láska je denne sa opakujúcim rozhodnutím zostať, počúvať, chápať, rásť spolu - budovať. Láska nie je bársaký psychologicko-somatický stav do ktorého sa jednoducho padá a hotovo. Láska je jedno veľdielo, ktoré sa však buduje z maličkostí.
„Láska je ako príklad z matematiky…počítaš…zmýliš sa…chceš sa opraviť ale už je neskoro…zvoní.“
-Albert Einstein-
„Keď sa dvaja objímu, už je ruka v rukáve!“... Ale kdeže! Vzťah medzi dvoma ľuďmi nie je hotový, keď sa objímu (aj keď si to niektorí ľudia často mylne myslia). Objatie v jednej línii so sympatiami a štebotaním v srdci je len prvá tehla stavebnice lásky. Dni radosti, či skúšok, kde sa ukáže, aké pevné budú základy, sú spojovacím materiálom, a len na staviteľoch lásky závisí, aké silné bude lepidlo ich puta. Rozvíjať vzťah znamená vedome ho vyživovať. Láska je rozhodnutie. Je udržiavaná nežným slovom, tichom porozumenia, odpustením..., vždy keď zabolí, ale aj nie. Udržiavať lásku znamená učiť sa opakovane milovať, a to aj vtedy, keď sa zdá, že už všetko dokonale poznáme. Vyhneme sa tak stereotypom.
Láska nie je perpetuum mobile a nepretrváva sama od seba. Teda ak máme na mysli lásku pozemskú. Je ako pestrofarebná záhrada plná kvetov a rôznych chrobáčikov, motýľov, lienok a podobne, dotvárajúcich jej ľúbezný kolorit. Je to záhrada, ktorú treba pravidelne zalievať, a to aj vtedy, keď netrpí suchom, aj keď neprší. Niekedy úplne stačí jeden úprimnosťou zahalený rozhovor večer pred spaním, v ktorom si dvaja ľudia nemusia vravieť veľa, ale vedia, že sú pri sebe. Dokonca niekedy stačí aj samotná prítomnosť. A niekedy je dôležité, ak sa to stane, odpustiť skôr, než začne mlčanie lámať dušu viac ako samotné slová.
Aby bola láska naplnená, musí sa rozvíjať. A čo to znamená? Nuž, nie je to len o zdieľaní radosti, ale aj znášaní slabostí toho druhého, keď nevládze sám. Znakom zrelého vzťahu nie je iba o tom ako krásne začal, ale aj o tom, ako obaja prešli búrkami bez toho, aby zabudli, prečo si vybrali jeden druhého. Milovať znamená opakovane prichádzať, vracať sa späť. Po hádke, omyle, aj po trýznivom tichu. Znamená to neúnavne hľadať a zosúlaďovať spoločný rytmus srdca aj vtedy, keď každé na chvíľu bije iným tempom.
Udržať lásku nie je len tak hoci čo! Je to umenie, dokonca až majstrovstvo každodennosti. Majstrovstvo pohladenia, ktoré neočakáva spätnú väzbu. Láskavá služba poskytnutá bez slov. Vnímanie bolesti toho druhého, ktorú ešte viac nestupňujeme. Udržateľnosť lásky je o absolútnej dôvere, ktorá sa nevybuduje za jeden deň (presne tak ako Rím), ale skladá sa z tisícov drobných maličkostí, ktoré hovoria: "Si pre mňa bezpečným prístavom."
Láska je zázračná, životodarná esencia, nie náhoda! Je to záväzné rozhodnutie. Je to prítomnosť.
Láska je nádej, že aj keď sa raz všetko naokolo, možno aj nespoznateľne zmení, my dvaja budeme stáť pri sebe. Trochu tichší i starší, no stále spojení tým istým sľubom: "Budem tu."
© Róbert Mačej
