Príchod človeka na tento svet aj jeho odchod v podobe umierania je nezvratnou súčasťou života. Tu sa kruh každého z nás uzatvára. Samota pri umieraní však nie je súčasťou dôstojnosti. Ľudia odchádzajú potichu... Z prístavu domova, v nemocničnej izbe, na lavičke v parku, v chladnom rohu ulice... Mnohokrát bez dotyku, bez slova... Bez svedka ich posledného dychu. To je ten moment, kedy sa stráca niečo zo spoločného ľudského príbehu.
Odchod nie je len o smrti, je to o nás, a o tom, čim je naplnené naše srdce, ktoré je napájadlom duše. Je to stav uvedomenia si, či vieme byť prítomní, keď to najviac bolí. O tom, či sa nebojíme dotknúť rúk, ktorých teplo sa stráca odchodom duše. Nikto, a za žiadnych okolností by nemal zomierať tak, ako keby nikdy neexistoval. Ani tí, ktorí boli z nejakého dôvodu prehliadaní celý život.
Hovorí sa, že človek prichádza na tento svet s plačom, aby ostatní mohli spievať,
a odchádza potichu, aby nevyrušil nikoho... Sám, so svojim batôžkom bolestí i radostí. Žiadne tituly, funkcie, ocenenia... Iba zážitky a skutky. Ale prečo? Prečo by mal niekto odísť sám, bez pohladenia, bez posledného „si tu“, bez dotyku, ktorý roztopí ešte aj ten chlad nevyhnutnej smrti?
Niektorí ľudia opúšťajú tento svet na nemocničných lôžkach, kde je viac umelých hadičiek ako živých pohľadov. Iní, bez mena, končia na ulici bez ľútosti, kde okoloidúci ľudia radšej odvracajú svoje pohľady namiesto toho, než by sa pozreli človeku prechádzajúcemu na “druhú stranu“ do očí. Veď títo ľudia raz boli deťmi. Raz niekoho držali za ruku, snívali, smiali sa..., milovali. Odrazu..., ich život utíchne..., v chladnej a bezútešnej samote... Tak, ako keby ich tu ani nikdy nebolo.
Akosi sme zabudli, že smrť je vlastne zrkadlom nášho vzťahu k životu. K ľudskej bytosti, k človeku... To, ako necháme niekoho odísť, hovorí veľa o tom, ako sme ho v srdci prijali. Samota nie je vždy výber. Nemala by byť. Niekedy je to trest, ktorý nikto nevyslovil, ale spoločnosť ho ticho schválila.
Nie každý bol obdarovaný skutočnou a milujúcou rodinou. Nie každý má hlas, ktorým by ešte zavolal o pomoc. A niekedy ten hlas slabne natoľko, že ho už ani vlastná duša nepočuje. No práve vtedy by mal niekto byť nablízku. Človek. Bytosť. Srdce. Dlaň. Slovo. Jednoducho všetky tie účinné nástroje, ktoré sú médiom na zdieľanie lásky.
Byť pri niekom v posledných chvíľach nie je jednoduché. Je to krehké, bolestné, hruď zvierajúce, ale zároveň vznešene posvätné. Je to možnosť stať sa svedkom lúčenia s nádejou opätovného stretnutia. Umožniť niekomu, aby mohol odísť so cťou, ktorú si zaslúži. Nie ako tieň na ktorý sa zabudne príchodom slnka, ale ako ľudská, živá bytosť, ktorej prítomnosť mala osobitý zmysel.
Nemôžeme zachrániť každého, a vskutku nikoho, pokiaľ je konečná nevyhnutná. Môžeme však byť prítomní. Môžeme sa naučiť odvahe neodvracať zrak, keď sa niekto stráca. Môžeme sa rozhodnúť, že umieranie nebude synonymom samoty. Lebo aj nežnosť a láska, ktorú prejavíme smrti zvýrazní jej hlboký, skutočný význam.
A možno vtedy prestane byť len umieraním…
…a stane sa odchodom, ktorý nie je strašný, pretože niekto drží tvoju ruku až do konca.
© Róbert Mačej
