Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som spracoval myšlienky o udalosti, keď sa premiér Slovenskej republiky stretol v Pekingu s prezidentom Ruskej federácie. Prezidenta, ktorého krv na rukách nedokáže vyčistiť nijaký čistiaci prostriedok.
Formálne malo ísť o „energetickú spoluprácu“ a návrat k ruskému plynu. Neformálne to však bol obraz, ktorý si Slovensko aj Európa budú ešte veľmi dlho pamätať.
V čase, keď u nášho východného suseda denne zomierajú nevinní ľudia, sedel predseda vlády členskej krajiny EÚ pri stole s tým, ktorý nesie zodpovednosť za túto ľudskú tragédiu. A položil otázku, ktorá v diplomacii môže znieť banálne, no v realite pôsobí cynicky: „Pán prezident, ako sa máte?“
Ako sa má?
Možno by odpoveďou malo byť: „Ako sa má Ukrajina? Koľko rodín dnes plakalo nad hrobmi? Koľko detí stratilo rodičov? Koľko tiel leží nehybne na uliciach medzi múrmi, ktoré sú sťa umlčaní svedkovia?“
Politici majú moc tvoriť dejiny aj slovami. Slová „ako sa máte“, adresované bezcitnému okupantovi, nie sú zdvorilosťou, ale urážkou všetkých obetí.
Nenávisť k Ficovi ani k Putinovi nás nespasí. Nenávisť nikdy nič nevybudovala – iba rozbíjala. Ale pomenovať pravdu – že jeden rozpútal vojnu a druhý ju legitimizuje svojou prítomnosťou – je povinnosťou každého človeka s jasnou mysľou a so srdcom na správnom mieste.
Každá kultivovaná krajina si zaslúži politikov, ktorí sa pri stretnutí s mocnými pýtajú správne otázky. Také, ktoré neponižujú ľudskosť, ale ju pozdvihujú.
Otázka na záver: Ako ďaleko má naša krajina k zrelosti?
Nuž, jeden z nich to vie... A náramne sa na tom zabáva.
© Róbert Mačej
