Je len málo vecí zraniteľnejších viac než sen človeka, ktorý sa zrodil z tvrdej a poctivej práce, z obety a viery, že námaha opradená láskou prinesie vytúžené ovocie. Žijeme vo svete, kde “mocní“ často nepočúvajú srdce, ktoré kedysi mali mäkké a vnímavé. V opojení moci počúvajú iba častokrát prázdne štatistiky, preferencie a vplyvom toho sa zo snov o ovocí stáva túžba po koristi. Mnohí poctiví ľudia snívajú o vlastnom domove, o dôstojnej práci, o budúcnosti pre svoje ratolesti, ale niektorí pseudo-politici na tieto sny nenazerajú ako na poklady národa, ale ako na zdroj vlastnej moci. Nazerajú na to ako na niečo, čo môžu využiť, prekrútiť alebo zneužiť.
Predstavme si jabloň, ktorú niekto roky ošetruje, chráni ju pred život ohrozujúcim mrazom, zalieva ju počas sucha a s radosťou v srdci víta každý nový púčik. A keď konečne dozreje prvé krásne jablko, príde niekto iný.., niekto, kto sa len natiahne, odtrhne ho, ohlodá, odhodí ohryzok a ešte sa uškrnie: „Veď je to moje právo!“ Takto vyzerá politika bez úcty k ľuďom..., politika bez záujmu o to, čo je skutočne živé, poctivo vypestované s morálne nevyčísliteľnou hodnotou.
Nie všetci politici sú rovnakí, no sú medzi nimi takí, čo sa na ovocie práce druhých pozerajú len ako na príležitosť. Nevidia v ňom úsilie človeka, jeho nočné bdenia, pot na čele či radosť zo zmysluplnej obety. Vidia len to, čo by sa z toho dalo získať – bohatstvo, vplyv, percentá, moc. A tak snívajú nie naše sny, ale svoje. Sny o moci bez zodpovednosti. V tom je ten rozdiel: človek sníva, aby žil krásne. Politik bez charakteru sníva, ako krásu iných využiť vo svoj prospech.
A predsa - nenechajme si ukradnúť naše sny! Aj keď sa nám možno zdá, že svet patrí tým, čo chcú kričať hlasnejšie, čo siahajú po nami vypestovaných jablkách bez hanby, stále existuje sila, ktorú nemôžu ukradnúť. Je to nádej... Nádej zakorenená v poctivej práci, v tichej odvahe ísť ďalej, v láskavosti a v tom, že ešte stále vieme rozlíšiť, kto prišiel strom zasadiť a kto chce iba oberať.
Znovu príde jar a jabloň opäť zakvitne. Aj sny sa budú dať odznova vypestovať. Ale nikdy to nebude zásluha nepoctivých a nezodpovedných politikov, ktorí ich chcú ukradnúť. Bude to zásluha nás všetkých, ktorí veria, že svet má zmysel, len ak ho pestujeme spolu.
Ale sny nie sú tovar. Nie sú korisť. Sú to duševné diela, zrodené z vnútorného svetla človeka, z jeho hlbokej túžby po zmysle. A keď niekto ukradne sen, nekradne len víziu, ale snaží sa zmocniť duše. Ten, kto vládne a nevidí ľudí, ale len čísla a záujmy, sa možno raz pozrie do zrkadla a nebude vedieť na koho sa to vlastne díva. Lebo moc bez lásky rozkladá vlastné ja.
Preto hovorme nahlas a bez strachu: Ak si politik a zabudol si na ľudí, nie si vodca, si iba daromný správca cudzích snov. Ak berieš, ale nevraciaš, nebuduješ krajinu, ale len vlastné ego. A ak si myslíš, že ti to prejde, lebo ľudia mlčia, mýliš sa! Mlčanie je niekedy hlasnejšie než výkrik. A niekedy prichádza chvíľa, keď aj ten najtichší človek pozdvihne hlas.
Lebo ten, kto žije v pravde, má väčšiu moc než ten, kto vládne bez svedomia.
A ak v tebe ešte zostala iskra človečenstva, potom ti v láske prajem, aby ťa tieto slová zaboleli! Bolesť je dobrá, lebo znamená, že tvoje srdce ešte tak tvrdo nespalo.
© Róbert Mačej
