Koalícia je v demokratickom systéme predpokladom stability a rozvoja. Má byť platformou, kde sa rôznorodé názory spájajú v záujme vyššieho dobra – fungovania štátu a spokojnosti občanov. V slovenskej politike sa však opakovane ukazuje, že koalícia sa dokáže obrátiť sama proti sebe... Vlastne, proti celej spoločnosti.
Tento jav pripomína autoimunitné ochorenie. Imunitný systém, ktorý má človeka chrániť, začne napádať vlastné tkanivá. To, čo má slúžiť na ochranu života, sa stane nástrojom seba deštrukcie. Podobne je to s koalíciou: mala byť „ochranným štítom“ demokracie, ale stáva sa mechanizmom, ktorý ju ničí od základov.
Titanik, ktorý nikam nedopláva...
Titanik je v tomto obraze symbolom pýchy, krátkozrakosti a ignorovania varovaní. Kapitán aj posádka mali informácie o ľadovcoch, no verili, že ich loď je nepotopiteľná. Slovenská vládna koalícia na čele s najvyššími predstaviteľmi často, takmer vždy koná podobne – ignoruje signály spoločenskej nespokojnosti, odmieta sebakritiku a púšťa sa do vnútorných bojov, ktoré podkopávajú stabilitu štátu.
Trhliny v trupe Titaniku možno prirovnať k vnútrostraníckym konfliktom, osobným animozitám a nezvládnutým ambíciám politikov. Výsledkom je, že loď – štát – stráca smer a ohrozuje všetkých, ktorí sú na jej palube.
Kľúčová otázka znie: Dokáže sa koalícia zmeniť skôr, než narazí na ľadovec? Alebo sa definitívne premení na autoimunitný proces, ktorý zničí to, čo malo byť chránené?
A odpoveď? Tú hľadať netreba, pretože je jasná.
© Róbert Mačej
