Hovorí sa, že papier znesie veľa. Preto píšeme na počítači. ...aby sme mohli prestať.
Všetci sme z jedného semä, ...preto sa lúpeme.
Neodporúčam učenie na liečenie nevedomosti.
Posielame signály. ...niekedy sú aj pochopené. Ale vačšinou ...
Už sa teším na závažie!Život bude konečne o niečo ľahší! Ľahkosť uspokojenie prináša.
Viem, že neviem, či niečo viem.
...si žije život životom v živote iných živých.
Niektoré veci sú pekné len z diaľky. ...asi je lepšie nech pekné aj ostanú.
Keby som nemusel hnojiť, bolo by ľahšie, ale rástlo by ťažšie.
Keby bolo keby, boli by sme v nebi. Keby bolo keď, bolo by niečo hneď. Keby bolo čo bolo, bolo by čo je.
Život vyrovnáva balanc (váhu). Niekde pridá a niekde uberie. Preto sme si všetci rovní. Všetci máme takú istú váhu (s dvoma ramenami, čo balancuje).
Človek potrebuje uznanie, lebo si neverí. (Asi preto vačšinu, čo píšem, odosobňujem.) Ale niekedy ľudia uznávaju aj tých, čo si oprávnene neveria. (To len tí, čo ešte nevedia ako a čomu veriť, a preto veria i hlúpostiam.)
Tí najmenší sú väčšinou tí najväčší. Skromní, pre niekoho neviditeľní. ...a predsa veľkí.
Nový rok prichádza, dobrá nálada ho sprevádza. ...a novú šancu privádza.
Vraj bez práce nie sú koláče. ...ale keď najviac chutia koláče od druhých. Ešteže iní pečú!
Myš asi neodnaučím hrýzť si pazúriky, ale nech aspoň ohryzie aj tie moje. Veď, keď jej tak chutia...
Asi pôjdem na výplach pamäte. (opäť raz) Ďakujem všetkým, čo prispeli brudom, ale druhý krát nemusím.
S lenivosťou treba uzavrieť prímerie, nie s ňou bojovať.
Človek ide a pýta sa. Nie vždy odpoveď postačí . Veď sme ľudia! Niekedy si to jednoducho žiada nadľudskú odpoveď.
