Aké ľahké je tešiť sa z niečoho.. Každé ráno spolu so slnkom vychádza nový kúsok šťastia a nádeje. Farby jari sú zrazu pestrejšie, štebot vtákov melodický a vnútorná harmónia vás naplní istotou. Nič vás tak ľahko nerozhodí. Hľadáte a zrazu nájdete. Príde to ako blesk z jasného neba, ako vietor, ktorý rozfúka čierne mračná a vy zrazu pocítite teplé lúče na tvári. Postupne vám rozohrejú celé telo. Úžasný pocit.
Kým... neprídu pochybnosti. Prečo ten blažený pocit trvá tak krátko? (To je len básnická otázka. Vlastne to ani nie je možné. Len vďaka tvári strasti vidíme šťastie. Ak by neexistovalo sklamanie, nebola by ani radosť. To už tak skrátka asi musí byť.) Postupne prichádzajú mračná. Jedno za druhým, nikdy nie jednotlivo. Veď prečo by sa problémy nenakopili, keď sa môžu? Prichádza nepokoj, chlad, sklamanie. Veľkosť bolesti záleží od rozohriatia. Keď ste už celkom rozpálení slniečkom a náhle príde chlad, sklamanie je vtedy najväčšie. Zrazu neviete ako ďalej, “ďalej” už pre vás nemá žiadny zmysel. Pred sebou vidíte jednu veľkú jamu, za ktorou nič nie je...
Zdalo sa mi, že som našla, čo som hľadala. Konečne, po tak dlhej dobe. Stratila som to a spolu s tým som stratila aj nádej, že po dlhej zime príde krátka jar.. Po toľkých sklamaniach nebolo toto také veľké. Naučila som sa v prípade malého vyjasňovania zapnúť gombík “obranného mechanizmu”. Nie je to veľmi praktická vec, pretože svojím odstupom potom pôsobím veľmi nezúčastnene a nezainteresovane. No na druhej strane mi to pomáha v racionálnom videní a zabraňuje veľkému sklamaniu. Len.. nie vždy je ľahké udržať sa v jeho hraniciach. Bolesť v srdci je väčšia, čím väčší je prešľap. Kedy sa už naučím, kde sú jeho hranice?
