So sebazaprením som si zaumienila koncentrovať myseľ na učivo, keď som zrazu neďaleko zbadala mladého chlapca, ktorý zjavne hľadal zapaľovač. Veľmi ma to potešilo. Konečne sa môj zapaľovač v podobe funkčného pera dožije svojej premiéry. Pribehla som k nemu, predviedla nadšene zapaľovač a pustili sme sa do reči.
Zdeno ma fascinoval od prvej chvíle. Mohol byť vtedy tak o 5-6 rokov mladší, ale komunikovať sa s ním dalo veľmi rovnocenne. Najprv sme sa bavili v krátkosti o mne, aby som mohla neskôr presunúť ťažisko na neho. Akurát mal v pláne niekde sa zašiť a fetovať. Vždy pri podobných témach sa hlavne nečudujem. Nikdy by ma potom človek nepustil bližšie k svojej podstate. Silná EQ- výchova mi umožňuje pracovať nielen so svojimi pocitmi, ale aj s pocitmi iného a vedela som, že mám pred sebou minimálne ľudský rubín.
„Pomáha to?" opýtala som sa Zdena.
„Veľmi. Vieš, zabúdam pri tom na všetko. Lietam si. Je mi fajn, ale len nedávno som s tým začal a trochu váham, čo ďalej," odpovedal čakajúc na moju reakciu.
„Hmm...vieš, ja osobne sa do niektorých vecí nepúšťam preto, lebo viem, že nemám záruku, že si s nimi budem vedieť poradiť. Sila rozumu spočíva v tom, že veci, o ktorých viem, že ich budem zvládať zle alebo nezvládať, stopnem ešte v úvode. Vo víre veci sa už len najväčší machri môžu zaručiť, že sa budú vedieť zorientovať. A to ja nie som," povedala som mu.
„Ani ja nie," usmial sa.
Zdeno mal rodičov alkoholikov. Keď jedného dňa došlo doma k vážnemu ublíženiu na zdraví, dostal sa aj so súrodencami do detského domova. Nemal veľa kamarátov. Na učňovke, kam chodil, mu nikto z triedy nerozumel. Chlapcom v triede sa zdalo, že je divný, že rozpráva inak a o inom. Vôbec nechcel ísť na učňovku, ale vyberať sa nedalo. Škola ho nudila, pod lavicou tajne čítal. Toto ma udivilo najviac. U nás doma sú plné police kníh, už v detstve som sedávala mame pri nohách, keď sa po výške rozhodla externe vyštudovať ďalší odbor. Opakovala som po nej slová z terminológie praveku a vsúvala ich medzi svoje hry s hračkami. Mala som odkiaľ vytvoriť si vzťah ku knihám. Ale Zdeno? Azda mu mama alkoholička čítavala rozprávky alebo sa kochala vo vlastnej knižnici? Málo pravdepodobné.
Vysvetlil mi ako si našiel cestu ku knihám, pochopiteľne, sám. Keď sa to doma nedalo vydržať, pretože agresivita stúpala na obrátkach, Zdeno schmatol knihu, čo bola po ruke, otvoril ju a predstieral, že číta. Vtedy si ho údajne okolie prestalo všímať a on bol zachránený. Najprv len predstieral, že číta. Ale postupne sa začítaval naozaj, až si svet kníh zamiloval. Na chlapca vo svojom veku mal skutočne veľmi slušný prehľad o literatúre.
O knihách sme sa bavili najdlhšie, oboch nás téma živo zaujímala a ja som dostala otázku, ktorú knihu hodnotím ako najlepšiu. Kým ja som jednoznačne odpovedať nevedela, Zdeno mal v odpovedi jasno. Veľmi som bola zvedavá, čo mi odpovie človek, ktorý si vzťah ku knihám vybudoval sám, bez usmernení a stereotypov. Nedočkavo som čakala odpoveď.
„Poznáš Jacka Londona?" opýtal sa Zdeno.
Usmiala som sa, Jacka Londona pozná aj človek, ktorý neštuduje literatúru.
„Poznám, i keď som videla iba filmy a neprečítala nič z jeho tvorby,"odvetila som.
„To je škoda, lebo napísal najlepšiu knihu, akú som kedy čítal," usmial sa a pokračoval: „Volá sa Tulák po hviezdach. Nič viac Ti nepoviem, prečítaj si ju..."
Keď som na druhý deň išla do školy, cestou som sa len - tak z dostatku času zastavila v antikvariáte. Nenavštevovala som ho nijako pravidelne a nevstúpila som doň s nijakým zámerom. Nedbanlivo som prezerala police, až mi padol pohľad na knihu so zvláštnym názvom, ktorý vo mne hneď zarezonovoval. Kniha nemohla nebyť moja. S Tulákom po hviezdach pod pazuchou som prišla v ten večer na internát. Nie, nezačala som hneď čítať, ani na druhý deň a ani potom. Prečítala som ho po troch rokoch od času, kedy pribudol do mojej knižnice. Toľko trvalo, kým sa našla pocitovo pravá chvíľa na knihu, odporúčanú človekom - rubínom.
Viem, prečo si ju vybral. Chcela by som ho stretnúť dnes a opýtať sa ho, čo číta. Už viem, že si vie vybrať...
