Priznajme sa, z času načas nás prenasleduje chvíľkový pocit: žiť kdekoľvek inde v čase, v inej dobe, len nie dnes. Je dnešok naozaj taký náročný? Bez momentiek? Bez zdravého spôsobu života? Vzdialený od podstaty prírody, utopený v roztečených hodnotách Dálího tekutých hodín?
Ak sa naozaj zamyslíme nad dneškom - verte, budeme všetci velebiť čas, v ktorom pôsobíme - neobstojí pri ňom žiadna z predchádzajúcich dejinných etáp. Neveríte?
Najlepším nástrojom na meranie ľudského vývoja a pokroku spoločnosti sú (odhliadnuc od rukolapných a čoraz sofistikovanejších predmetov a procesov okolo nás) šedé eminencie každého spoločenského systému : právo a ekonomika. I keď oba tieto pojmy znejú moderne a súčasne, vypiplať ich do terajšej, hoci nie úplne dokonalej podoby, trvalo ľudskej spoločnosti celé veky s mnohými dlhými medziobdobiami regresov, stagnácií a kolapsov. Vyspelosť práva je zjednodušene akýmsi meradlom vyspelosti spoločnosti samej, ktorá prostredníctvom neho určuje všeobecne záväzné pravidlá zaručujúce každému pocit bezpečia, možnosti voľby a osobného vývoja, zároveň limitujúca každého natoľko, aby nedochádzalo k stretom s ostatnými „odberateľmi" týchto spoločných „služieb". Vyspelosť ekonomiky takisto odzrkadľuje vyspelosť samotnej spoločnosti, pretože produkcia a dostatok sa viažu na schopnosti organizovať, riadiť, myslieť inovatívne , využívať kombinatoriku a zároveň chápať, že bohatstvo spoločnosti sa spája s motiváciou jednotlivcov, ktorých pohonom je vlastný blahobyt, najprirodzenejšia to ľudská vlastnosť, ktorú treba podporovať posvätným vnímaním súkromného vlastníctva.
Fakt, že ľudská spoločnosť ( so svojimi odchýlkami v rámci jednotlivých teritórií a osobitostí kultúr ) sa v právnom a ekonomickom vývoji posúva stále dopredu, hoci napreduje štýlom dva kroky vpred, jeden vzad, je preukazáteľný. Stačí kaskádovitá exkurzia do minulosti so zameraním na polohu obyčajného človeka. Na jeho možnosti rozvoja, ekonomické zázemie, práva a slobody. Dôraz na jednotlivca je zásadný. Márne vnímame dejiny v masách. Pohľad na jednotlivca v konkrétnom historickom období ( napr. starovek - stredovek - novovek - súčasnosť ) obsahuje v sebe aj tak holistický princíp, zlomok odzrkadľuje celok, odhaľuje DNA celej pozorovanej spoločnosti.
Akákoľvek romantická predstava starovekého spôsobu života skolabuje na fakte, že išlo o otrokársky spoločenský systém. Pri určovaní politických práv bol v Aténach rozhodujúci aristokratický pôvod, v neskoršom období výška majetku. Právo sa teda viazalo na ekonomické zázemie jednotlivca. Keď chudobný jednotlivec nemal dostatok vlastnej pôdy, musel ju prenajímať od veľkých vlastníkov, čím sa zaviazal odovzdávať časť úrody (historici hovoria až o 5/6 úrody) a hrozilo mu, že sa zadĺži natoľko, až sa stane dlžným otrokom. Ak je nám zasa viac sympatický sparťanský zmysel pre disciplínu a poriadok, pravdepodobne nás rýchlo preberie fakt, že Sparťania sa svojmu spôsobu života mohli venovať hlavne preto, že prácu za nich vykonávali zotročení roľníci - heilóti, ktorí patrili spartskému štátu. V Sparte totiž vládla majetková rovnosť, samozrejme pre plnoprávnych občanov. Život spartského jednotlivca bol od začiatku naprogramovaný. Žil v komunite s prísnymi pravidlami a odchýlky sa ťažko akceptovali. Keďže muž získal plné občianske práva vo veku 30 rokov a až vtedy sa mohol zúčastňovať na politickom dianí, spoločnosť riadená staršími bola málo náchylná na zmeny. Každopádne byť Sparťanom bolo šťastím. Ak ste sa narodili ako heilót okrem biedneho neslobodného života Vás čakali raz ročne jatky - krypteie, ktorý mali charakter prevencie proti prípadným vzburám a ľahko ste im mohli padnúť za obeť. Bičovanie bolo bežnou súčasťou života heilóta. Pre súčasného človeka je taký život nemysliteľný. Staroveku hovoríme veľké NIE.
Pádom Ríma sa vytvoril priestor na novú dejinnú etapu, na jeho podliatinách vznikli stredoveké štáty, v mnohom nastal regres. Veľkolepý právny systém, ktorého veľkoleposť potvrdzuje úcta dnešného práva k svojmu poručiteľovi, skolaboval. Výdobytky rímskej kultúry zaľahli prachom, barbari potvrdili prenesený význam svojho mena. Stredoveký človek. Nie je šťastnejší. Namiesto otroka sa zjavil nevoľník ( už len to slovo obmedzuje vôľu ), poddaný, ktorého mal v moci feudál. Šialená je otázka daní, ktorú bedač odvádzala z každej omrvinky a napr. uhorská šľachta - nezdanená , mastná od diviny, preháňala sa hore-dole a aj s insurekciou , ktorá bola výmenou za neplatenie daní, mala problémy. Ekonomicky bol vzťah poddaného a feudála vyjadrený feudálnou rentou -dávať, dávať, dávať. Právne bol tento vzťah v pozícii osobnej závislosti ( menšej či väčšej ) poddaného od feudála a viazanosť poddaného k pôde. Vlastníctvo pôdy pre poddaného bol nenaplniteľný sen. Ako jednotlivec - poddaný v stredoveku mám teda obmedzený pohyb, oklieštenú voľnosť rozhodovania, pracujem od svitu do mrku, žiadne práva, množstvo pokynov, pracujem pre iného, nemôžem pracovať pre seba, nemôžem sa bez povolenia vzdelávať, som objektom svojvôle feudála. Vrátil by sa niekto z moderných ľudí do stredoveku ? NIE, stredovek ďalšie veľké NIE.
Obdobie industrializácie prinieslo veľa zmien. Do dejín vstúpil nový jednotlivec - robotník. Bol slobodný, nepriviazaný k pôde, vidiek vystriedalo mesto. Práca vo fabrikách zamestnávala celú jeho rodinu. 10- ročný syn nesedí v škole, ale nadväzuje pretrhnuté vlákno. Výnimkou nie sú ani 5-ročné deti. Pracovná doba nie je vymedzená, pracuje sa, kým to povoľujú objektívne faktory, na subjekty sa neprihliada. Úraz, choroba, vysilenosť - to všetko sú neprekonateľné prekážky, znamenajú stratu pracovného miesta. Jednotlivec rieši iba otázku prežitia v zmysle nájomného a stravy. Zdravie, vzdelanie, záujmy sú podstatné mená nepodstatné. 19. storočie prináša všeobecné volebné právo, robotníci sa postupne organizujú, bijú za zlepšenie sociálnych a ekonomických podmienok. Dnešný človek povie NIE. Sme zvyknutí na iný prístup zamestnávateľa a na iný denný režim.
Je fascinujúce zaoberať sa tým, čo vôbec viedlo k posunom v spoločenskom vývoji. Žiaľ, veľakrát to boli práve neidealistické okolnosti a skutočnosti, nie krása a ušľachtilosť človeka. Napríklad istá uvoľnenosť v stredovekých vzťahoch prišla po tom, čo vplyvom epidémii došlo k zdecimovaniu početného obyvateľstva, a tak feudáli museli byť k svojej pracovnej sile miernejší. Taktiež sloboda pohybu obyvateľstva v čase industrializácie nevznikla v hlave altruistu, ale viazala sa na fakt, že továrne potrebovali voľnú pracovnú silu, ktorá by sa vedela z vidieka presídliť do mesta, preto sa bolo treba zbaviť feudálnych prežitkov a mať slobodné obyvateľstvo.
Žijeme v doteraz najlepšej dobe. Stačí sa pozrieť napíklad na pracovnú zmluvu: nárok na dovolenku, ochranu zdravia pri práci, pracovnú bezpečnosť, určený pracovný čas, príplatky za nadčasy, prípadne náhradné voľná za ne, príspevok na stravovanie... To všetko sú holé fakty, ktoré nás diametrálne vzdiaľujú od predchádzajúcich etáp. Nech sa musíme akokoľvek boriť životom, bojovať o lepšie pracovné miesta, splácať hypotéky, behať po úradoch a popri tom nadávať v akej ťažkej a neľudskej dobe to žijeme, faktom ostáva, že tí pred nami to mali oveľa oveľa ťažšie a že naša doba je zatiaľ najľudskejšia.
A kedže vývoj pokračuje a dnešným trendom je ambícia byť pánom samému sebe a mať plnú moc nad vlastným časom a prácou, smer je predvídateľný. Ostáva veriť, že tí po nás budú zasa raz o niečo slobodnejší.
Doterajší vývoj - i keď niekedy akýsi náhodilý a občas poriadne zvrátený - na to dáva všetky predpoklady.....
/Poznámka: insurekcia - v uhorskom feudálnom zriadení povinnosť šľachty postaviť v čase napadnutia krajiny vojsko na obranu/
