Niekoľko podnikateľov a aktérov slovenského turizmu v článku vyslovilo svoj názor, prečo je to na turistickom Slovensku tak, ako je. Z úst riaditeľov a manažérov turistických podnikov odznievajú reakcie „nevieme sa predať“, „chýba koncepcia“, mimoriadne úsmevný argument „know-how zostalo ... v Prahe“, „poddimenzovanie zo strany štátu“, „chýba výrazná podpora zo strany štátu“, „vedenie SACR sa mení po každých voľbách“ a podobné argumenty. Skrátka, akoby vinníkom tohto stavu bol štát a absencia štátneho marketingu.
Milí priatelia, nemáte pravdu. Slovensku nechýba marketing, marketing totiž musí niečo ponúkať a to niečo musí byť kvalitné. Ak to „niečo“ nie je atraktívne a kvalitné, tak je aj marketing zbytočný. A povedzme si na rovinu, Slovensku chýba v prvom rade atraktivita a kvalita. Ak úsilie dlhodobo zameriavame najmä na rozvoj aquaparkov a lyžiarskych stredísk, masových atrakcií, ktoré nekonkurujú okolitému svetu ničím iným než nižšou cenou, ak sa namiesto úsmevu u nás návštevník dočká rozmrzelej grimasy, ak sa namiesto služby či rady dočká obligátneho „to sa nedá“ či „to nemáme v pokladni“, ak namiesto kvalitných halušiek dostane múkovo-syrokrémovú žbrndu, ak v kaviarni bude hrať rádio express a nie štýlová muzika, ak v hoteli nikto nedvíha telefón, ak sa šofér mikrobusu dva dni nesprchoval, počas jazdy si esemeskuje a nevie ani, že má klientovi otvoriť dvere a usmiať sa naňho (keď už teda neovláda žiadnu cudziu reč), ak turista blúdi zanedbanými a zarastenými turistickým chodníkmi, ak ho vo Vlkolínci namiesto štýlového prostredia privítajú autá, ak na jeho bicykel na recepcii pozrú ako na otravnú komplikáciu a zreteľne to dajú najavo, ak nemôže do rána spať, lebo vedľa je diskotéka, ak sa pol dňa brodí po členky v blate a blúdi v holoruboch, lebo lesáci ťažia v „turistickom“ národnom parku, ak si kaviarnik postaví terasu krížom cez európsku cyklotrasu a nikomu okrem cykloturistov to nevadí, ak obsluha parkoviska v turistickom centre zrúkne na šoféra „kam sa j..., ty k....“, ak sa múzeum zavrie o piatej poobede, ak lanovkár nepomôže seniorke pri zostupovaní z lanovky, ale jej naopak vynadá, že je pomalá, ak splav rieky je splavom cez smetisko, ak ožratí miestni štamgasti hulákajú v ževraj „kvalitnej“ reštaurácii a obsluha ich nevyhodí, ak pokladníčka na železnici neznalosť angličtiny nahrádza hlasitosťou a naliehavosťou svojho hlasu, ak policajt namiesto pomoci zablúdenému autobusu mu dá pokutu, ak hotel ponúka wifi a ono nefunguje a recepčná povie „ja neviem, čo je s tým, nefunguje to“ a pohrúži sa späť do čítania časopisu, ak predavačka v predajni suvenírov dáva najavo, že ju už nebaví z tej najvyššej poličky zvešiavať už siedmy spiežovec, lebo klient chce počuť, ako znie, ak dedina propaguje „ľudové múzeum“ a ono je uprostred turistickej sezóny bez vysvetlenia anonymne zavreté, ak mestský policajt namiesto poradenia začne návštevníka poučovať čo má a čo nemá (samozrejme, po slovensky)... ak ... ak ..., tak potom sa nemôžeme čudovať, že nás v turizme predbiehajú aj krajiny, ktoré sú zdanlivo (!) menej rozvinuté ako tá naša.
Vedzte, milí priatelia, že Slovensko je pre turistického sprievodcu nočnou morou. A to nie je chyba štátu a jeho neschopnosti (ktorú vôbec nespochybňujem), ale je to chyba nás, Slovákov.
P.S. Všetky vyššie uvedené „ak“ a desiatky ďalších, tu neuvedených „ak“, sú z reálneho života turistického sprievodcu.
