Prvou je kvalita ubytovania. Som presvedčený, že „fyzická“ kvalita ubytovania v bežných turistických zariadeniach na Slovensku je nielen porovnateľná s bežnými turistickými zariadeniami v Salzkammergute, ale pri zohľadnení ceny je v priemere určite lepšia. Zariadenie izieb a ostatných priestorov vo všetkých tých „gasthaus“, „zimmer frei“, penziónoch či hoteloch a základná ponuka v nich nijako obzvlášť neprevyšovali slovenské zariadenia a v niektorých ohľadoch dokonca zaostávali – napríklad dostupnosť wifi, bohatosť raňajok a dokonca už aj ponuka v reštauráciách je v turistických regiónoch na Slovensku určite lepšia a to pritom za oveľa nižšie ceny (čo považujem za veľmi dôležité). Na druhej strane však treba povedať, že stále výrazne zaostávame v ľudských vzťahoch, v prístupe k hosťovi. Hosťa v ubytovacom zariadení či reštaurácii Salzkammergute naozaj vítajú, zaujímajú sa oňho a je vidieť, že sa pritom necítia menejcenne, pretože musia „slúžiť“. Bohužiaľ, na Slovensku je hosť pričasto stále ešte kusom a služba hosťovi je až priveľmi často považovaná za niečo menejcenné, ba až ponižujúce, „slúžkovské“. Uvidíme, kedy a či vôbec sa toto zmení ...
Druhou vecou, ktorá ma zaujala, je množstvo a kvalita informácií, ktoré si môžete operatívne na mieste zohnať. Nie je to síce až tak dokonalé, ako napríklad v mnohých amerických destináciách, ale či už potrebujete praktické informácie (mapy, ubytovanie, otváracie hodiny, trasy a pod.) alebo informácie o prírodných a kultúrnych danostiach, tak ich skrátka zoženiete oveľa ľahšie a kvalitnejšie, než na Slovensku. Štandardom v Salzkammergute je široká sieť informačných centier a informačných bodov, všade rozšírený systém letákov zo základnými informáciami, množstvo mapových panelov v teréne či znalosti a ochota domácich a personálu, čo vo veľkej miere postačuje na pohyb po regióne bez opomenutia najzaujímavejších vecí a bez blúdenia či už peši, na bicykli alebo na aute. V tomto na Slovensku zaostávame a aj keď širšie rozšírenie bezdrôtového internetu čiastočne tento rest eliminuje. Stále je teda vidieť, že manažment destinácie na Slovensku je viac o hmotných statkoch a marketingu, než o orientácii na návštevníka samotného, aj keď musím uznať, že situácia sa pomaličky zlepšuje. Pri téme informácií mi nedá nespomenúť ešte dve salzkammergutské skúsenosti: Na žiadnom náučnom chodníku či informačnom paneli som nevidel jeden jediný latinský názov a všetky (či už boli o prírode, histórii alebo kultúre regiónu) boli písané takým štýlom, že im musel porozumieť aj návštevník, ktorý sa o danú vec skutočne nezaujíma. Spomenul som si na šialené informačné panely v Prosieckej doline alebo na geologickom náučnom chodníku nad Banskou Štiavnicou a trpko zaplakal... No a ďalšou skúsenosťou je, že za týždeň sa mi ani raz nestalo, že by personál niekde nevedel po anglicky, čo som ako nemecky v podstate nerozprávajúci človek veľmi ocenil, a to aj v malých podnikoch a zariadeniach. Dokonca aj opravár z rakúskeho automotoklubu ÖAMTC, ktorý opravoval vedľa parkujúce auto, rozprával síce jednoducho, ale plynule po anglicky. Mimochodom, snáď každý deň sme v nejakej reštaurácii stretli slovenskú čašníčku...
Treťou vecou, ktorá ma však zaujala najviac, je iná paradigma v manažmente a marketingu destinácie. Atrakcie, ktoré sú na Slovensku považované za tie najdôležitejšie, teda akvaparky, hrady a zámky, jaskyne či múzeá, sú v Salzkammergute iba akýmsi doplnkom k naozaj hustej sieti celkom dobre značených a starostlivo udržiavaných turistických, cykloturistických a MTB trás, ktoré sa vinú po celom regióne v údoliach riek a jazier i v dolinách a na štítoch najvyšších štítoch tamojších Álp. Na Slovensku je to naopak, ako hlavné ťaháky destinácie sa prezentujú a rozvíjajú bodové lokality masového turizmu, zatiaľ čo sieť trás (mimochodom, v porovnaní so Salzkammergutom lepšie značených) sa považuje len za akýsi podceňovaný a, česť výnimkám, zanedbávaný doplnok. Nejdem otvárať polemiku, ktorý prístup je lepší, mne sa však oveľa viac páči ten salzkammergutský... Zaujímavé pritom je, že aj keď som sa v lese stretol s ťažbou dreva, tak som nenarazil na rozbitú a rozbahnenú lesnú cestu a za týždeň som v Salzkammergute videl iba jeden holorub. Na Slovensku sa pritom ťažba dreva pomaly, ale iste stáva fenoménom plošne likvidujúcim príjemné zážitky z pešej turistiky či cykloturistiky.
Je mi jasné, že týždeň v nejakej destinácii nestačí na spoznanie jej manažmentu a že spoločenské podmienky turizmu v Rakúsku a na Slovensku sú neporovnateľné a tak akékoľvek porovnávanie je dosť ošemetné. Napriek tomu si myslím, že takéto porovnávanie nemôže uškodiť a napriek tomu, že v tomto porovnaní Slovensko nedopadlo zase až tak zle, tak je dobré sa učiť od lepších a skúsenejších.