Napísané v Banskej Štiavnici v sobotu 20. decembra 2014.
Milí priatelia zo združenia Červená studňa, po dnešnom, trochu vypätom stretnutí na Hornom hodrušskom jarku som po celý zvyšok svojho bajkového výjazdu rozmýšľal, v čom je chyba. Prečo sa ľudia v jednej lokalite, ktorí sa snažia o niečo podobné, nevedia pochopiť a dohodnúť? Napadlo ma, že jedným z dôvodov je, že skrátka neviete, v čom vaše „čistenie“ jarku škodí turistike a horskej cyklistike a teda aj rozvoju turizmu v našom peknom regióne. Keďže to neviete, tak si myslíte, že robíte záslužnú vec. Bohužiaľ nie, nerobíte. A ako som dnes zistil, nielenže to neviete, ale neviete sa o tom ani normálne porozprávať. Pri mojej kritike toho, čo ste práve dnes robili, ste na mňa spustili vodopády hlasných slov a to, čo som sa vám snažil vysvetliť, ste nepočúvali. Preto som sa rozhodol, že vám to radšej napíšem a ukážem na fotografiách.
Tento "internetový list" je trochu dlhší a je rozčlenený do piatich častí:
1. Zhehodnotenie trasy
2. Zážitok z jazdy
3. Bezpečnosť
4. Motorkári a štvorkolkári
5. Obavy z minulého roka
... no a na konci je ešte pár poznámok ...
1. Znehodnotenie trasy
Lesné chodníky sú lesné chodníky. Lesné chodníky sú dobré pre peších turistov, horských cyklistov, turistov-bežkárov. Všetci títo chodia do lesa, aby boli v prírode, na peknom chodníku, takpovediac mimo civilizácie. Nepotrebujú na to tri či štyri metre širokú cestu, nechcú sa pozerať na pníky a „kaktusy“ popri chodníku a raždie pohádzané, miestami dokonca iba pováľané popri chodníku. Tým, že tam prídete s krovinorezom a štilkou a z prírodného tunela spravíte širokú diaľnicu, zážitok z prírody a trasu znehodnotíte. Na stránke banskoštiavnickej organizácie cestovného ruchu sa píše, že „Príroda Štiavnických vrchov uchvacuje ľudí už oddávna … Mäkko modelovaná krajina, … lesy, lúky a tajchy, čarovné zákutia. Ročné obdobia v kraji akoby farbami a náladami súperili o prvenstvo.”, inde zase “Štiavnické cyklotrasy ponúkajú pôžitok z jazdy v krásnej prírode…”. Na tieto veci sa snažíme lákať sem návštevníkov. Myslite si, priatelia, že k tomu prispievajú tie zvláštne kaktusoidné útvary, ktoré po vás ostávajú? To, že namiesto prechádzky lesom turista prechádza akými minirúbaniskom? Že namiesto akej-takej zachovanej prírody vidí každých pár metrov pník, ktorý mu jasne ukazuje, že tu je pánom človek a nie príroda. Naozaj na toto chceme lákať návštevníkov? Chceme ich lákať na zážitky, na tajomno prírody… a čo tu nájdu?
2. Zážitok z jazdy
Tento bod síce trochu súvisí z predchádzajúcim, ale považujem ho za taký dôležitý, že som ho uviedol samostatne. Či chceme, či nie, Horný hodrušský jarok je cyklotrasou a to známou cyklotrasou. Štiavnické vrchy sa vďaka Bajkom k tajchom stávajú MTB strediskom slovenského významu, ako cieľ svojich výjazdov si ho dávajú bajkeri z celého Slovenska a každý rok stretávame na trailoch viac a viac ľudí z blízkej cudziny, najmä Česka a Maďarska. Nejde pritom len o názor nejakého Jana, ale ide o oficiálnu stratégiu mesta a regionálnej organizácie cestovného ruchu, ktorá horskú cyklistiku uvádza medzi tromi hlavnými smerovaniami rozvoja turizmu (ešte raz: horskú cyklistiku a nie bežkovanie). Kvalitu miestnych tratí oceňujú bajkeri na diskusných fórach, píšu sa o nej články v prestížnych bajkerských časopisoch, pomaly a pracne sa buduje imidž. Miestne trate pritom predáva zážitok z nich. A teraz prídete vy zo združenia a aj keď o tom neviete, podkopávate túto snahu dostať do regiónu bajkerov. Pretože bajker (= návštevník, platca ubytovania, stravy, občerstvenia, máp, sprievodcov) nechce to, čo chcete vy, teda široké lesné cesty, ale úzke chodníky, kľukatiace sa lesom, vedúce cez tajomné zelené tunely. Nechce vidieť desiatky metrov dopredu ako na bratislavskej hrádzi, nechce jazdiť medzi vyťatými stromami,nechce diaľnicu pre bežkárskych korčuliarov. Na to sem nechodí a čo je horšie, na to sem ani nebude chodiť, t.j. ak sa tu stane bežnou praxou, prestane sem chodiť.
Musíme si pritom uvedomiť, že či sa vám to páči alebo nepáči (viem, nepáči), bajkeri sú oveľa, oveľa, oveľa dôležitejšou a perspektívnejšou cieľovou skupinou štiavnického turizmu, než bežkári či dokonca korčuliari na bežkách. Bajkeri sem jazdia na viac dní, spia tu, míňajú tu peniaze, prichádzajú od januára do decembra (20. decembra som ich len na hornom jarku stretol šiestich). Bežkári nie. Bežkári sú poväčšinou miestni, po túre nejdú do penziónu či do krčmy, ale idú domov. Bežkári navyše bežkujú doslova a do písmena pár dní v roku, keď je sneh. No a bajkeri bicyklujú v tie ostatné stovky dní, po zvyšok roka, keď práve sneh nie je. Práve preto je horská cyklistika a nie bežkovanie vybratá medzi hlavné tri smery rozvoja cestovného ruchu v meste.
Aby bolo jasné: áno, som za údržbu zimnej bežkárskej stopy. Bežkovanie do Štiavnických vrchov odjakživa patrilo, patrí a musí patriť. Moje výhrady však nesmerujú voči bežkárom, ale voči aktivitám, ktoré robíte a ktoré podľa bežný bežkár nepotrebuje. Naopak, ak chcete spraviť zo Štiavnických vrchov akýsi areál bežkárskeho korčulovania, tak nie, s tým nesúhlasím. Nielen kvôli klimatickým podmienkam, ale aj preto, lebo by to skrátka škodilo väčšinovej (ďaleko, ďaleko väčšinovej) skupine užívateľov trás, než sú bežkárski korčuliari. Cieľovej skupine, ktorá má oveľa väčší potenciál nechať tu peniaze, než bežkári.
3. Bezpečnosť
Keď som dnes v našej prudkej debate spomenul, že tie ostré pníky a kaktusoidy sú nebezpečné, tak ste ma vysmiali. Ale smiech tu nie je namieste, priatelia. Horný hodrušský jarok je nielen vhodný, ale aj propagovaný ako trasa pre deti a začiatočníkov. Vy ste iste skúsení cyklisti, ktorí nepadajú, ale začiatočníci a deti padajú. A čo bude, keď padnú práve na taký kaktusoid? To isté platí aj pre bežkárov. Iste, keď je veľa snehu, tak kaktusoidy a pníky nie sú problém. Ale keď sa sneh začne topiť a začne ho ubúdať, tak z nich zrazu budú kopije, pripravené na menej šikovného bežkárskeho začiatočníka či živé decko, pre ktorého je válanie sa v snehu súčasťou výletu do zasneženej prírody.
4. Motorkári a štvorkolkári
Čím viac tie trasy takýmto spôsobom čistíte, tým ľahšie budú dostupné pre motorkárov a štvorkolkárov. Už predtým, ako ste začali “čistiť” trasy, bolo možné takéhoto hulváta občas stretnúť. Ak im vyčistíte trasy, tak ich môžeme čakať viac a viac. Mimochodom, veľmi významne k tomu prispievajú aj rúry, ktoré ste osadili na niekoľkých križovaniach s potokmi na hornom jarku. Pred vašimi zásahami tam síce bola cesta rozomletá potokom, ale bola neprekonateľnou prekážkou pre štvorkolku či offroad. Teraz je to pre nich takmer diaľnica, horný jarok je vďaka vašim zásahom zjazdný už aj odolnejším SUV, nieto ešte offroadom či štvorkolkou.
5. Obavy z minulého roka
Iste, vaše čistenie je v podstate iba prechádzkou po chodníku, kde-tu zoťatie liesky, kde tu nejaký ten stromček, že … Ale musíte pochopiť, priatelia, že po skúsenostiach zo záveru roku 2013 máme obavy, čo vymyslíte. Zlikvidovaný pekný chodník z Červenej studne na Teplý potok a jeho premena na širokú, kamenno-blatovú cestu, po ktorej sa nedá prejsť čistou nohou, to je vizitka vašich zámerov a kto vie, či o takomto nesnívate aj na ďalších úsekoch? Vaša žiadosť na úrad životného prostredia v januári tohto roka svedčí o tom istom – o budovateľskej snahe premeniť les na diaľnicu či štadión (vďakabohu jej úrad nevyhovel). Preto sa nečudujte, keď našu predbežnú opatrnosť považujeme za opodstatnenú a radšej sa ozývame, ako by sme mali potom jedného rána nájsť zničený ďalší pekný chodník.
Záverečné poznámky
Iste by sa našlo aj viac dôvodov, ale keby ste sa zamysleli len nad týmito, ktoré som uviedol, bolo by to skvelé. Aby bolo jasné, v zásade si vašu dobrovoľnú prácu vážim. Keby išlo iba o skutočné čistenie chodníkov, tak by som sa vám veľmi poďakoval. Odpratať padnutý strom, odvodniť mláku, odseknúť konár, ktorý skutočne zasahuje do jazdnej dráhy (konár! nie celý krík či dokonca strom!), to by bolo príma a konieckoncom, to do veľkej miery aj robíte. Ale bohužiaľ, sprievodné negatívne dopady vašej činnosti na tomto jarku sú oveľa horšie, než tie pozitívne.
Chcel by som sa spýtať či vám naozaj nevadí, že ľudia, ktorí celý rok (vlastne už niekoľko rokov) podobne ako vy makajú na tej trase (áno, myslím partiu z Bajkom k tajchom) povedia, že sa im nepáči to, čo tam bez dohody s nimi robíte. A nielenže vám to nevadí, ale skrátka to ignorujete. Pritom stačí zavolať, zamailovať, dohodnúť si stretko a koordináciu... Naozaj si myslíte, že váš prístup je ten pravý prístup, ktorým sa tie trasy budú rozvíjať?
A ešte niečo. Skúste mi prosím vysvetliť, prečo vlastne vytínate tie kríky popri trase. Pre samotné bežkovanie to určite nie je, pre prechod bežkára by stačil oveľa užší pás, než ho vytvárate. Nie je to náhodou preto, aby sa tam mohlo na bežkách korčulovať? A nebola na jar nejaká dohoda, že sa trasy nebudú upravovať pre korčulovanie, ale iba pre klasické bežkovanie?
