Bola to chyba, minister ma na ňu hneď aj upozornil a v dobrom zmysle slova mi vynadal, že používanie takýchto argumentov poškodzuje snahu o ochranu prírody. Má pravdu, uznávam. Nechal som sa však uniesť uvoľnenosťou diskusie, šplechol som „štyristo turistických sprievodcov“, fuj, hanba...
Vzápatí som sa teda opravil a povedal to, čo som pôvodne zamýšlal: že turizmus určite môže v Poloninách vytvoriť tých dvesto pracovných miest, ktoré by zanikli hypotetickým zrušením štátneho lesníckeho podniku, ktorý tam pôsobí, veľmi intenzívne až devastačne tam rúbe lesy a má zhruba dvesto zamestnancov. Na moje prekvapenie mi však minister oponoval ďalej. Lenže teraz sa už tak ľahko nevzdám, pretože si naozaj myslím, že keby nastal hypotetický prípad a lesníci by v tom regióne prestali masívne ťažiť drevo, tak síce by o prácu prišlo niekoľko desiatok ľudí, ale potenciál pre turizmus v tomto regióne je oveľa, oveľa väčší, než tých niekoľko desiatok pracovných miest.
Čo tomu bráni? Čo bráni tomu, aby sa turizmus na severovýchode Slovenska stal jedným, aj keď iste nie jediným z významných zdrojov živobytia? Určite tomu nebráni nedostatok zaujímavostí. Severovýchodné Slovensko je klenotnicou turistických atrakcií, od drevených kostolíkov cez technické či vojenské pamiatky až po stále ešte relatívne zachovanú prírodu s pralesmi, krásnymi scenériami, medveďmi a zubrami. K tomu pridajme legendy, pohnuté dejiny, blízkosť Ukrajiny a voľný prechod do Poľska a dostaneme koktejl naozaj atraktívneho územia.
Na druhej strane od tejto zmesi musíme odčítať faktory, ktoré tu bránia turizmu, pričom treba povedať, že nejde o faktory, typické pre tento región, ale pre celé Slovensko. Ide napríklad o nesmierne administratívne prekážky podnikania. Veď napríklad podľa platných zákonov už len na to, aby ste mohli legálne zaviesť návštevníkov na tú skalu za dedinou, ukázať im výhľad z nej, povedať o zbojníkovi, čo tu zbojníčil a vziať za to desať eúr, musíte absolvovať niekoľkomesačný nie lacný kurz sprievodcu cestovného ruchu, stať sa podnikateľom, živnostníkom alebo skrátka nejako inak vytvoriť pracovnú pozíciu, zájsť na niekoľko úradov, na nich vyplniť niekoľko takmer rovnakých formulárov, začať platiť mesačné odvody, viesť si aspoň nejaké základné účtovníctvo, potom podávať kadeaké priznania a hlásenia ... no povedzte, kto sa na to dá?
Keď sa na sprievodcovstvo nejako legálne alebo nelegálne predsa len odhodláte, tak sa pripravte na ďalšiu patáliu – na slovenské lesy. Chcete ísť síce ukázať návštevníkom pekný prales, ale predtým im zožente gumáky a šatky na oči. To, čo sa v slovenských lesoch dnes deje, totiž začína významne znehodnocovať akýkoľvek turistický zážitok. Tam, kde voľakedy viedol pekný lesný chodník, je dnes rozrytá lesná cesta, na tej čistinke, kde bol prameň, je dnes medzisklad dreva a na mieste hlbokého lesa je dnes holorub. Blata po členky, rev motorov, popri cestách krabice od olejov, pneumatiky z traktorov a podozrievaví lesáci. Z kopcov a vrcholov široké výhľady – na široké holoruby... Turizmus na Slovensku.
A do tretice ešte spomenúť poľovníctvo. Celé Slovensko je veľkým poľovníckym revírom a poľovníci, táto nadkasta ľudí, si uzurpujú nejaké pochybné, výsostne politické právo strielať, zakazovať, nepovoľovať, uzatvárať, nadávať a povýšene sa pozerať na nás, otravných turistov, čo im len plašíme tú „divú“ zver, ktorú oni s nadľudskou námahou kŕmia, aby ju potom mohli zastreliť a tým akože zachovať akože prirodzenú rovnováhu v prírode.
Chcel som napísať ešte o jednom obmedzení turizmu, o ochrane prírody, ale na tej diskusii včera som sa dozvedel, že tu sa chystá veľké zlepšenie pravidiel a tak to zatiaľ nechám tak.
Takže, pán minister, aj naďalej tvrdím, že tých dvesto ľudí sa môže v Poloninách živiť turizmom a nelikvidovať pri tom vzácne lesy a zážitok z nich. Ba práve naopak, bolo by v ich záujme tie lesy zachovať a chrániť, pretože na rozdiel od lesných robotníkov by oni žili nie z mŕtveho dreva, ale zo živého lesa. Iste, musia na sebe zapracovať a niečo sa naučiť, ale to nechajte na nich. Vy by ste sa mohli postarať o tie veci, ktoré píšem vyššie. Všimnite si totiž, že všetky tri sú v kompetencii štátu, teda inštitúcie, ktorú reprezentujete.
