Som človek aktívny v rozvoji cyklodopravy. Som v tom aktívny preto, lebo viem, že používanie bicykla na dopravu na krátke vzdialenosti je jednoduché a pohodlné, je takmer vždy možné a to aj v masovom merítku a zvyšuje kvalitu života jednotlivca aj spoločnosti, v ktorej žije.
Väčšina slovenskej spoločnosti si to nemyslí. Majú desiatky dôvodov, prečo to nejde a prečo sa do rozvoja cyklodopravy neoplatí investovať. Prejavuje sa to nielen na sociálnych sieťach, ale aj v rozhodovaní verejnej správy – tradičné „to sa nedáá“ je heslom, ktoré počujeme denne.
Má to však háčik - európske mestá ukazujú, že sa to dá. Použitie bicykla na krátku vzdialenosť je vo väčšine Európy bežnou vecou a rozumná verejná správa tam tomu z mnohých dôvodov vychádza proaktívne v ústrety. Pritom bicykel na dopravu sa používa v mestách s podobnými geografickými, klimatickými a demografickými podmienkami, ako majú slovenské mestá. Hornaté Rakúsko s počasím podobným tomu nášmu, studená Škandinávia, zasnežené Fínsko, upršané Belgicko, horúce Taliansko a Španielsko, husto osídlené Nemecko, postkomunistické Česko, Maďarsko a Poľsko, ba dokonca už aj naša slovenská Trnava.
Tak prečo si väčšina slovenskej spoločnosti myslí, že sa to nedá? Pretože naši ľudia necestujú. Teda, sorry, cestujú, ale v dovolenkových rezortoch Chorvátska či Egypta nezažijú normálny život normálnych ľudí vrátane ich dopravných návykov. Keď dovolenkujete v Bibione, keď sa vďaka letenkám za osem eur vyberiete na víkend do Berlína či na krátky citybrejk do Helsínk, tak pozeráte more, pamiatky či reštaurácie a nevšimnete si, ako sa obyvatelia pohybujú po meste. Nezájdete na sídliská či do priemyselnej štvrte a nevidíte to tam.
Iná situácia je, keď chodíte do zahraničia pracovne alebo napríklad za rodinou. Zrazu zistíte, že váš obchodný partner príde na rokovanie na bicykli, že pred úradom alebo firmou je cykloprístrešok plný bicyklov alebo že dcéra ide nakúpiť do potravín nie autom, ale na bicykli. Keď idete autom, tak ste v panike a neviete kam pozerať, pretože všade sa motajú otravní ľudia na bicykloch a všade sú nejaké cyklotrasy či cyklopriechody, na ktorých musíte dávať prednosť. S prekvapením zistíte, že v obytných štvrtiach nemeckých mestečiek nemajú hlavné ulice, ale iba pravidlo pravej ruky a že arabskí mladíci, baliaci baby v centre mesta vo vytunenom lamborghini s naplno pusteným arabským popom dajú prednosť cyklistovi, aj keď je na vedľajšej. V zime často zistíte, že cyklotrasa je odhrnutá skôr ako ulica a s údivom pozeráte na ľudí, idúcich do roboty na bicykli v daždi či v mraze. V Bazileji vidíte cyklostojany skoro pred každým domom, v Budapešti vidíte, že na bicykli sa dá ísť aj v kostýme a v lodičkách a v Lipsku stretnete kuriéra na nákladom bicykli.
Nie, nič z toho v all-inclusive Hurghade či na Makarskej neuvidíte.
A zatiaľ na Slovensku je auto bohom pre občanov aj ich úradníkov. Nie, to sa nedá, ubrať pruh autám a spraviť tam cyklopruh. Nie, to sa nedá, zrušiť parkovanie na chodníku a poskytnuť ho chodcom a cyklistom. Nie, to sa nedá, určiť nájom na štátnych pozemkoch pod cyklotrasou na jedno euro. Nie, to sa nedá, spraviť z nášho vnútrobloku pešiu zónu, kde môžu chodiť iba peší a cyklisti. Nie, to sa nedá vyčleniť v rozpočte peniaze na cyklotrasy namiesto na parkoviská. Nie, to sa nedá predeliť ulicu stĺpikmi, aby nebola prejazdná pre autá. Nie, to sa nedá, odhŕňat v zime sneh z cyklotrasy. Nie, to sa nedá ... na Slovensku. Inde sa to dá, iba na Slovensku nie.
„To sa nedá“ je však heslo väčšiny našej spoločnosti nielen pri rozvoji cyklistickej dopravy, ale aj mnohých ďalších vecí. Nie, to sa nedá poslať nám to iba e-mailom. Nie, to sa nedá opraviť túto trať. Nie, to sa nedá vziať vášho downa do našej škôlky. Nie, to sa nedá uľahčiť podnikateľovi život. Nie, to sa nedá zvýšiť plat sestričkám. Nie, to sa nedá zmeniť vzdelávacie osnovy. Nie, to sa nedá ... na Slovensku. Inde sa to dá, iba na Slovensku nie.
Naozaj sa divíte, prečo mladí ľudia ostávajú vonku a nevracajú sa na Slovensko?
