Anna a Jozef boli manželmi uz vyše tridsať rokov. Vychovali päť detí. Anna rada spomínala na časy, keď sa deti jedno po druhom narodili. Michal, Martin, Gabriela, Mária a najmladšia Eva. Len posledná mohla skončiť univerzitu, ale všetci boli zdraví a robili čo ich baví. Veď to je predsa najdôležitejšie.
“Stará, poď mi pomôcť, nemôžem nájsť malinový lekvár. Prečo ste všetko nedali na miesto, keď ste tu s deťmi upratovali?”
“Naozaj sa dnes nevyspal dobre,” povzdychla si v duchu Anna a pomaly zdvihla svoje sedemdesiatročné kosti, aby pomohla svojmu o rok staršiemu manželovi. Pomaly prešla do špajze, kde len pred pár dňami s vnučkami upratali. Malinový lekvár, ktorý Jozef jedával na raňajky posledných päť rokov každučký deň je hneď za dverami. Poznala svojho muža a vedela, že ak niečo hľadá, zvyčajne to má rovno pred nosom.
“Chlapi, lenivci. Rýchlo si zvyknú na to, že ich žena obskakuje, upratá, operie, navarí, nakúpi, nakŕmi manžela, deti, psa. Celkom ako ich matky. Niet divu, že si potom sami nevedia ani zapnúť rukávy,” hovorieva Annina osemnásťročná vnučka Betka, ktorá práve prežíva svoje feministické obdobie. Nosí tmavé punčochy, číta francúzske filozofické knihy a kritizuje všetko, čo je staršie ako jej digitálny MP3 prehrávač.
Myšlienka na mladú Betku pripomenula Anne jej vlastnú mladosť. Keď mala osemnásť ona, chodievala každú sobotu tancovať a jej jedinou ambíciou bolo nájsť si poriadneho manžela, ktorému by mohla porodiť zdravé deti. Túžila žiť ako jej rodičia, ktorí spolu oslávili štyridsať rokov šťastného manželstva. Nevedela ako by mala žiť inak.
Keď na jednej tancovačke stretla Jozefa, našla svoje šťastie. Po pretancovanej noci ju na druhý deň pozval k sebe. Nebýval už s rodičmi, otvoril si malý obchodík s potravinami a celkom sa mu darilo. Onedlho bola svadba. Anna bola šťastná a veľmi pyšná. Jozef bol nielen fešák, ale aj šikovný obchodník.
Anna pomaly prišla do špajze a vzala malinový lekvár z police hneď pri dverách. Presne ako si myslela. Jozef už sedel v kuchyni za stolom, čakal kým mu žena pripraví raňajky. Už zabudol na lekvár, oblečený v obľúbenej košeli čítal noviny.
“Pozri sa sem, Stará! Opäť chcú zvyšovať dane! Koľkokrát za posledných desať rokov sme to už zažili?”
