Som dobrodruh, separujem odpady, ľúbim bryndzu a snažím sa v živote nachádzať súvislosti. Zoznam autorových rubrík: Ako som s čertom tancovala, Načural, Súkromné Stalo sa, V takej jednej hlave
“Väčšina užívateľov drog neškodí ani sebe, ani svojmu okoliu. Príležitostných či víkendových užívateľov marihuany, kokaínu či ecstasy by mala polícia nechať na pokoji. Britské drogové zákony riadi morálna panika, ale neplnia svoj účel. Dokázalo sa, že väčšina ľudí, čo drogy berie, nikomu neubližuje, neškodné užívanie drog je preto možné, a veľmi rozšírené,” rozčeril nanovo už beztak nepokojné psychotropné vody Británie posledný výskum Royal Society of Arts.
Už na základnej škole som si uvedomila, že starnem. Rok 2000 vyzeral v roku 1987 vzdialený, a v oku desaťročného dievčatka neskutočný. Nevedela som si sama seba predstaviť ako dvadsaťtriročnú slečnu. Už dvanásťročná som si pripadala stará. Rovnako ako Pipi Dlhá Pančucha, hľadala som tú čarovnú tabletku, ktorá nedovolí deťom dospieť. Vedela som, že každý okamih raz bude spomienkou, históriou. Mojim snom bolo mať sedemnásť…Vždy som v podvedomí pestovala myšlienku, že sa jedného dňa z tohto celého sna, môjho príbehu, raz prebudím a všetko bude úplne inak. Včera som mala dvadsaťdeväť, dnes teda začal tridsiaty rok môjho života.
Nikdy som nebola bohvieaká kuchárka. Vysokoškolský internát som prežila vďaka šošovicovej polievke, na ktorú ku mne chodila celá chodba deviateho poschodia Šturáku, a cvikle. Šunku som vymieňala za šmalec, mojou pochúťkou je cibuľa. Doma mi zvyklo aspoň raz týždenne vykypieť mlieko, prihorieť pečienka, zhorieť ryža. Môj vzťah k jedlu je viac ako vlažný, keby sa to nemuselo, nejem vôbec. Napriek tomu ma však veľmi uráža a mrzí ako sa vo Veľkej Británii jedlom plytvá. Prebytok degeneruje ducha. A chuť.
Tri, štyri hodiny spánku denne, otlačené a kŕčami sužované, unavené nohy, popálené prsty, rezné rany, svalovica. Nikdy predtým som totálnu fyzickú únavu z manuálnej práce necítila. Mojich sedemnásť v škole odsedených rokov ma vari malo uchrániť od už nemiznúcich mozoľov na dlaniach. Ale učím sa ďalej. Ľudia berú drogy, aby dosiahli stav, ktorý musíte prežiť, keď spíte len málo hodín, málo dní za sebou. Aj o tom je ten vychýrený, najveľkolepejší umelecký festival Fringe v Edinburghu. Aj o tom je prísť do cudzej krajiny, bez mena, s práve dákou politickou nálepkou, slobodný a zvedavý.
„Exodus,“ smeje sa jeden z mojich poľských známych, keď sa reč zvrtne na toľko diskutovanú tému hromadného odchodu jeho spoluobčanov z krajiny Mazurských jazier. Pravdou je, že Veľká Británia, ktorá v súčasnosti ponúka domov už tretej generácii našich severných susedov, nemá v podstate šajnu, koľko ľudí sem za prácou z Východnej Európy po poslednom rozšírení únie v máji 2004 prišlo. Odhaduje sa však, že až 61 % z nich sú Poliaci mladší ako 34 rokov.
Zaviedli nám domov internet. Najprv som sa tešila, že budeme môcť sledovať, čo sa deje na Slovensku. Sledujeme, ale radovať som sa prestala. Pomerne dlhý čas sme boli v Škótsku bez pravidelných podrobných informácií o Slovenskej politickej scéne. Škótske či britské médiá to nezaujíma. Tých pár časopisov, čo mi mama pošle, je len občasný výkrik z tmy. A keďže na internet som zvykla chodiť do neďalekej knižnice, vzácny čas som radšej trávila písaným mailov priateľom ako pozeraním spravodajských relácií, či čítaním denníkov.
