Pes Piťo je jedným z mojich nalepších priateľov. Aj keď sme doma psa zvykli mať odmalička takmer konštantne, tento malý zbojník sa k nám prikmotril bez akéhohoľvek varovania.
Verím na Znamenia, a aj že treba byť opatrní vo svojich, i tých najtajnejších, želaniach, pretože sa môžu znenazdania splniť. Tak to bolo aj s Piťom. Túžbu mať opäť psa som nosila niekde v podvedomí, nevedomky vysielala, až jedného dňa pri návšteve dnes už neexistujúceho Domu mladých umelcov v Spišských Vlachoch, sme stretli Lilu, mamu malých šteniatok tmoliacich sa po dvore. Všetky už niekomu boli sľúbené, až na jedno. Piťa, ktorého akosi nikto nechcel, s tvárou rozdelenou na dvoje. Biela polovica s bielymi fúzami, mihalnicami a ružovým očkom pripomínala pitbuliu babičku. Týmto poznatkom moje vedomosti o Piťovom rodostrome končia. Druhá strana jeho tváre je čierna, a ničím nepripomína rodinných príslušníkov, ktorých poznám. Zato mama Lila a otec Čuro majú čisto monogamný vzťah, čo sa na dedine, teda v malom mestečku, akým Spišské Vlachy sú, len tak nevidí. Keď sme Piťa chceli prvý raz vziať so sebou domov, motal sa motal, vždy iným smerom, až som sa bála, že sa mu s nami nechce. Ale keď sa len bezprostedne vykakal v súkromí za fúrik v dufarte, podskočil na ešte vratkých trojmesačných labkách, veselo zavrtel chvostom a odvážne sa rozhliadol okolo, akoby vravel: “Tak, a som pripravený na nové dobrodružsvá.” Vedela som, že si budeme rozumieť.
Zverolekár mu do krku vpichol maličký čip s číslom. Zaočkovali ho proti besnote, po čase odobrali krvnú vzorku, poslali do Štátneho veterinárneho ústavu vo Zvolene na expertízu, potvrdili úradnou pečiatkou prítomnosť protilátok proti besote v jeho krvi. Pretelefonovala som veľa penazí i nervov, kým som sa prepracovala k sporým a často rozporuplným informáciám. Konečne sme Piťovi kúpili letenku a vhodnú prepravku. Napriek tomu, že České aerolínie tvrdili, že všetky zvieratá idú na pol roka do karantény. A navzdory faktu, že žijeme v Edinburghu, ktorý je od Londýna vzdialený vyše päťsto kilometrov. Pretože práve tam som Piťa musela ísť vyzvihnúť. Všetky zvieratá cestujúce do Veľkej Británie musia prejsť cez Heathrow Animal Center.
Na tento zážitok veru nezabudnem. Zviera môže až šesť mesiacov po potvrdení o protilákach v krvi prísť do UK a vyhnúť sa karaténe. Piťovi chýbali dva. Okrem toho mi tamojší pracovník hneď oznámil, že České aerolínie vôbec nemajú právo dovážať zvieratá do UK. Piťo letel z Bratislavy do Prahy kvôli veterinánej prehliadke, a potom do Londýna. Pred letom nejedol, nepil, odčervili ho a na cestu utíšili upokojujúcimi tabletkami. Napriek tomu, keď som dorazila roztrasená do animal centra, bola už tma, moja zlá predtucha bola stále skutočnejšia.
Najprv chceli Piťa poslať späť, odkiaľ prišiel. Keď som im vysvetlila, že v Prahe nemá nikoho, pozreli sa ešte raz do jeho papierov a vyrukovali s pre mňa omračujúcim verdiktom: Musí ísť na chýbajúce dva mesiace do karantény. Môžem ho vidieť, ale potom ho očistia a poletí do Edinburghu. Do kennela, strediska, kde strávi nasledujúce dva mesiace! Skoro som sa nervovo zrútila. Keď som zbadala Pitíka, stále trošku omámeného, v miniatúrnej polomiestnosti-poloklietke, ako sa teší, že vidí známu tvár, a musela som ho tam nechať, išlo mi srdce puknúť. Ale môj havko bol statočnejší ako ja. Oblízal mi slzy z líc a pri odchode na mňa štekal, že všetko bude v poriadku.
Do Edinburghu som sa teda vrátila sama. Piťa poslali namiesto o dva dni, o týždeň. Ďalší šok ma čakal, keď som sa dozvedela, že Piťo nebude v Edinburghu, kde ho budem môcť často navštevovať, ale v dedine Inverurie, asi tristo kilometrov od nás na severe, kam nechodia ani autobusy, ani vlaky, len drahé taxíky. Chlapík z tohto kennelu, strediska pre zvieratá v karanténe, vyzdvihol Piťa na Edinburghskom letisku. Hoci je to môj pes a preletel tisíce kilometrov, nesmela som ho vidieť, akurát mi ho dali zakňučať do telefónu.
Boli to ťažké dva mesiace, len raz sa mi podarilo, ak som chcela dodržať splátkový kalendár, ho ísť navštíviť. Rovnaká poloklietka-polomiesnosť, kde jedol i vyprázdňoval sa zároveň. Doslova “nadržaný” bol na lopty a hračky, zrejme jediná zábavka. Okrem debát so susedmi zo všetkých kútov sveta, ktorých smutné štekanie sa rozliehalo široko-ďaleko. Jediným “opatrením”, ktoré som pri návšteve svojho psa musela absolvovať, bolo omočiť si podošvy vypožičaných gumákov vo vode.
Sharon Osbourne v televíznej show bavila divákov historkou o tom, ako “pašuje” svojho štvornohého chlpatého miláčika do Británie bez všetkých obštrukcií. Keď ide z USA, vo Francúzsku prestúpi z lietadla na vlak a vyhne sa tak neúprosnému Heathrow Animal Centru, ktoré mne vzalo päť rokov života.
Pitík dnes oblbuje škótske paničky a ich pyšné fenky, nie veľmi úspešne, pretože je, podľa všetkého, stále panicom. Vlašský orech má v papieroch uvedené, že je Jack Russel cross, teda kríženec z rodiny malých bielych psíkov, ktoré žijú aj na anlickom kráľovskom dvore.
Na karanténu dnes spomíname ako na “ keď bol Piťo na vojne”. Aj keď stále nerozumiem, prečo nemôžu jednoducho zvieraťu vziať krv, spraviť rozbor a dokázať tak protilátky v nej najneskôr do 48 hodín. Asi sú v tom opäť len peniaze. Čo na tom, že pol roka či len dva mesiace sú v živote nevinného zvieratka večnosťou.
Pitík si teraz spokojne odfukuje, zdokonaľuje sa v angličtine, naháňa labute,drží ma v kondícii. Keď som predvčerom vyšla z obchodu, Piťo ma ako zyčajne trpezlivo čakal. Pýchou sa mi rozbúchalo srdce, keď som môjho havka uvidela vyhrievať sa v slnečnom pásiku, nedbajúc iných psov, i bez vodítka schopného ostať pred obchodom bez dozoru. No pýcha sa v okamihu mení na srd, keď som zbadala, že sa môj gaučový miláčik vyvaľuje v obrovskej ružovej žuvačke. Strihajúc lepkavú masu z chlpatého stehna, niekedy by som ho najradšej na čas veľmi rada niekomu požičala.
