Ako som (ne)obsluhovala anglickú kráľovnú

Kráľovná ľady roztápa   Že Prvá dáma britskej monarchie oslavuje tohto roku osemdesiate narodeniny vie snáď celý svet. Nie každý ale svoje narodeniny slávi celý rok. Alžbeta II však nie je hocaká smrteľníčka, preto hoci sa narodila 21. apríla 1926 v Londýne, jej oficiálne narodeninové oslavy sa konajú 17. júna a tohto roku svoje okrúhle jubileum podčiarkuje početnými parties po celej krajine.

“Volajte čo najskôr do agentúry, máme veľa neobsadných jobov. Príde kráľovná!” zasvietila mi pred časom na mobile smska od agentúry, kde pracujem ako čašníčka.

Keď žijete v Británii, zvyknete si na fakt, že ľudia svoje kraľovstvo milujú. Pokojne platia vysoké dane, dokonca niekoľkokrát, pretože britský daňový systém patrí k nakomplikovanejším v Európe, ešte pokojnejšie pripievajú zo svojho na cestovanie a luxusný život svojej kráľovskej rodiny.

Keď žijete v Škótsku, zvyknete si na to, že “Severania” na svojich južnejších susedov neprestajne nadávajú. Počas majstrovstiev sveta vo futbale Škóti pálili anglické vlajky. Keď pred niekoľkými mesiacmi vyhral Ediburgh titul majstra Škótska, bol to fanda z Anglicka, koho ubodali po búrlivej oslave v pube. Rasimus žmurká spoza rohu. Mladučký škótsky tenista sa chvasce nenávisťou k Angličanom, a novinári o niekoľko dní odhalia informáciu, že v jeho žilách prúdi rovnaká krv po nie až tak vzdialených predkoch…

Všetko je však inak, keď ide o kráľovnú. Aj najdivokejší búrliváci sú hneď ochotní nasadiť si lesklý motýlik a poslušne nasledovať prísny protokol.

Podarilo sa mi dostať dve šichty na kraľovských oslavách. Balmoral, čarokrásny zámok v dych vyrážajúcich Highlands, kde horské prostredie sľubovalo romantiku, ale domáci ma upozorňovali aj na povestné midges, miniatúrne, bolestivo štípajúce pakomáre. A garden party v Holyroodhouse Palace, na mieste, ktoré kráľovná volá domovom, keď je v Škótsku.

Balmoral v stane

Plná očakávania, na Balmoral som si dokonca pribalila i foťák, hoci som si uvedomovala, že mi ho ktokoľvek môže z rupsaku ukradnúť. Veď ako by som neskôr vysvetlila vnúčatám, že som kráľovnú pre nich nezvečnila? Nakoniec som ho však ani nevybrala, pretože do hôr kráľovná v ten deň vôbec neprišla. A na počudovanie všetkých ani povestné nepríjemné midges nedorazili. Asi si povedali, že ak nie je kraľovská krv, budú radšej víno piť. Lebo stovky oddaných fandov monarchie spolu so živou hudbou a ohňostrojom oslávili narodeniny Jej výsosti na pozemkoch Jej výsosti, s láskavým povolením Jej Výsosti a s obrovským Happy Birthday, Your Majesty. Asi päťsto najmajetnejších hostí si zaplatilo slávnostnú večeru s tancom vo vyzdobenom stane. Každý z päťdesiatich čašníkov sme mali na starosť jeden desať miestny stôl. Mala som štastie. Pri mojom stole sedeli staršie manželské dvojice, pili málo alkoholu, dobre jedli, takže sa mi taniere, takmer bez zvyškov zbierali velmi ľahko, čo ocenili aj umývači riadu, keďže im celú noc nešla voda, čo bol v celtových stanoch na lúke uprostred lesa malý probém.

Mala som štastie, zatiaľ čo ja som mojim hosťom rozprávala o kráse našich Tatier, vedľa pri stole nedali mojej kolegyni z Austrálie takmer vydýchnuť. Vypili veľa alkoholu, boli hluční a dokonca sa na dievča sťažovali našej šéfke len preto, že nemala v konvici dosť kávy pre desaťmiestny stôl. Nepomohlo vysvetľovanie, že nik nemal dosť kávy pre všetkých na jeden šup, ďalšia rozvoniavala z neďalekej kuchyne a čašník od vedľajšieho stola bol pripravený dotyčnému pánovi šálku naplniť. Dievčinka dostala napomenutie, nedali jej žiadne dížko. Ale ako som sa dozvedela okolo polnoci, dotyčný pán svojej manželke, ktorej som zhodou okolností pomáhala vstať zo zeme, keď v podľa mňa najkrajšej róbe večera spadla, pretože si v tme pomýlila vchod na toalety s vchodom do kuchyne, vydražil korzet za niečo vyše päť tisíc libier. Podporil tak výskum liečby leukémie a určite si ho mnohí veľmi vážia.

Foťák neprebudený ostal vo vaku, na pätách nové pľuzgiere, prázdne brucho a hrozná bolesť hlavy. Skoro výlučne poľský personál, kuchári, čašníci, manažéri, všetci sme vzdali hold kráľovnej. Aj keď drvivá väščina z nás nikdy nepochopí oddanosť obyvateľov monarchie ich panovníkovi. “My, Leninove deti, si stále budeme o pani Alžbetke myslieť, že je to veľmi milá a tiež veľmi bohatá stará pani,” preletelo mi hlavou, keď som nadránom po nekonečnej trojhodinovej ceste späť do civilizácie konečne ležala v posteli. “Uvidíme, či tú kráľovnú vôbec niekedy uvidíme.”

Od garden party nás delilo niekoľko dní. Ľudia, ktorí v telke hovorili, že stretli kráľovnú, boli nadšení, vraj majú zážitok na celý život. Videla som i reportáže o jedincoch, ktorí žijú v akýchsi mauzóleách členov kráľovskej rodiny. Alebo si svoj podnik zariadili len fotoragrafiami napríklad Diany. e sa na garden party predsa s kráľovnou stretnem som si začínala byť istá, keď z agentúry volali, že si mám vziať dva preukazy totožnosti. Predposledný deň prišla dokonca pozvánka na hlavičkovom papieri. No a keď som videla ako do najkrajšie kvetmi vyzdobeneho stanu v strede obrovských záhrad prinášajú koberce a namiesto zvyčajného pomarančového džúsu hostia budú piť jablkový organic, teda bez konzervačných prísad, chuťových látok a pridanej vody vyrobený drink, z prvotriednych jabĺk vypestovanyh v kráľovských sadoch, bolo mi jasné, že stretnutie je neodvratné. Najmä keď kráľovský stan bol hneď oproti tomu môjmu, ehm, teda tomu, kde som mala pracovať, samozrejme.

Na túto čajovú garden party pozvala kráľoná osobne sedemtisíc päťsto hostí. Vyznamní hudobníci, vedci, televízne hviezdy, všetci pekne vyparádení. nápaditými róbami, veselými klobúkmi a sexi kiltmi sa to tu len tak hemžilo. A my, úbohí čašníci, sme popri zvyčajnonom brífingu kde sú únikové východy a zamestnanecké toalety, dostali aj inštrukcie usmievať sa do kamery a tváriť sa príjemne. Škótske médiá si na akcii ozaj zgustli a kráľovnú dokonca počas jej jubilejného roka sprevádza filmový štáb, točiaci dokument o slávnej babičke.

Zázrak alebo Soľ nad zlato na škótsky spôsob

Počas jej vlády asi 1.1 milióna ľudí navštívilo Garden Paties v Buckinghamskom paláci v Londýne alebo Holyroodhouse paláci v Edinburghu. Od svojho nástupu na trón v roku 1952 Jej Výsosť navštevuje Edinburgh takmer každý rok. A hoci ju Škóti akeptujú rovnako ako v iných častiach monarcie, v prípade kráľovninej smrti to bude len Anglicko, komu pripadne týždňové voľno na smútok. Zvyšok krajiny nedostane oficiálnu šancu si svoju vladárku oplakať, hoci dane platia všetci rovnako.

Keď kráľovná za typického kvílenia gájd, ktoré navodzujú ozaj škótsku atmošku, prišla, nikto z nás úbohých plebejcov, ju nevidel. Popíjala čaj vo svojom luxusnom stane, udelila ocenenia významnému celebrity kuchárovi, speváčke i komediantke. Zatiaľ čo my sme sa starali o blaho jej pozvaných hostí. A hoci kráľovský stan bol ozaj len niekoľko metrov vzdialený, nemala som čas ani len streliť pohľadom jeho smerom, pretože som naservírovala asi dvesto čajíkov.

Ale keď mi jedna pani v mimozemšťanskom klobúku prezradila, že ceremónia sa pomaly chýli ku koncu, kráľovnú čaká ešte pozdraviť prítomných, zdolať červený koberec a pokračovať v oslavách alko recepciou za zavretými dverami, vedela som, že buď teraz alebo nikdy. Zrejme si to povedali aj menej štastní osobne pozvaní hostia, pretože opustili stan s občerstvením a olemovali červený koberec. Toto bol môj okamih. Ak pracujete pre agentúru, jedno sa rýchlo naučíte - nikdy sa nepýtať či môžete to alebo ono. Samozrejme, že nemôžete, ale čím skôr a nenápane to spravíte, tým spokonejšie obe strany sú.

A tak som schmatla tácku na oklamanie nepriateľa a vyrazila loviť zážitky pre vnúčatá. Myslela som, že moja uniforma mi bude robiť problémy. Veď každý hneď videl, že patrím k personálu. Ale zabudla som na triedne delenie a uháňala za kráľovnou. A naozaj som ju musela fyzicky dobiehať, pretože zatiaľ čo ona kráčala nerušene, kývajúc davu, rozdávajúc úsmevy, ja som sa predierala lesom tiel a saténu, rovnobežne s jej červeným kobercom. Vždy som bola na sudičky naštvaná kvôli mojim úbohým 168 cm, ale teraz vo mne krv priam vrela. Pot sa mi lial do očí, myslím že moja stupaj ostala na viacerých drahých vlečkách, a pákrát som takmer pristála v náručí okiltovaného fešáka. Spolu s táckou som začala strácať nádej, že starkú uvidím, podľa reakcií okolostojacich sa blížila ku vchodu do paláca.

A vtedy sa stal zázak. Neviem či kráľovský, taký vraj bol miracle v podobe slnečného počasia. Asi som vyzerala veľmi zúfalo, pretože zrazu sa dav rozostúpil ako stromy pred Maruškou v rozprávke Soľ nad zlato, akási milá pani sa ma spýtala či chcem vidieť kráľovnú a vysokí, plecnatí Škóti ma nechali prejsť až celkom dopredu. Vraj: "Každý musí raz vidieť kráľovnú..."

A tak milé ešte nenarodené vnúčatká, ak hráte mariáš niekde na planéte AW4589WK123, ako som niekedy zvykla hrávať ja so sestrou, máte sa na čo tešiť.