Ľudia Albatroszbožňovali kvôli jeho veku, vôni prírodných materiálov, ornamentom so zlatýmitrúbkami, jeho žiarivým, okrúhlym, priateľským očiam. Nárazník vyvolával dojemstále smejúcich sa úst, a strecha bola ako elegantný cylinder, sploštený,ale s hladkým povrchom.
Ľudia ukazovalitento cenný kúsok histórie na okolitých oslavách, otvoreniach, predvolebnýchmítingoch. Vždy ho pekne prelakovali, a Albatros bol ako maľovaný olejový obrázok, pripravený na fotografovanie.
Ale ľudianevedeli, že v lokomotíve žijú duchovia. No, oni tam vlastne nežili, každýpredsa vie, že duchovia v podstate nepotrebujú posteľ, toaletný papier čibyt. Stretávali sa tu, pretože to bolo jediné miesto, kde sa mohli stretnúťa rozprávať. Všetci zomreli pod kolesami lokomotívy. Mašinka bola nechtiacsvedkom všetkých ich nešťastí.
Boli to trajasamovrahovia. Učiteľka v strednom veku, mladý chlapec a muž, ktorýskočil zo železničného mosta, pretože sa s ním rozišla priateľka.
Učiteľka položilasvoju hlavu na koľajnice, pretože zistila, že ju manžel po dvadsiatich rokochmanželstva podvádza.
Chlapec nemal akovrátiť peniaze, ktoré si požičal od veľmi nebezpečných ľudí. Keď ho naháňaliv poli za mestom, v snahe vystrašiť ho a prinútiť peniazezohnať, spadol na koľajniciach. Mal ešte trošku času zachrániť sa. Hľadel dopribližujúcich sa očí Albatrosa, ale vo svojich sedemnástich rokoch bol príliš lenivý bojovať.
A muž zbilsvoju snúbenicu, pretože si večer vyrazila s kamarátkami von. Tak hoopustila, on podľahol seba ľútosti a skočil z mosta.
Viete prečo vediaanjeli lietať? Pretože sa berú zľahka. Preto naši traja duchovia boli stále tu, medzi svetmi. Nemohli sa dostaťhore bez krídel, ani klesnúť dolu bez ťažkých hriechov. To, ako sa dostaťz tohto beztiažového stavu, bolo hlavnou témou ich pravidelnýchrozhovorov. Ale len dovtedy, kým nepočuli, že ľudia sa rozhodli Albatrosrozobrať na kúsky a jednotlivé časti rozoslať do špecializovaných múzeí pocelom svete. Ľudia sa rozhodli používať moderné rýchlovlaky, potrebovalizrekonštruovať staré depo, a Albatros sa stal zrazu prebytočným.
„Už ste topočuli? Ľudia idú rozobrať Albatros na kúsky a poslať preč. Čo budemerobiť? Kde si odpočinú naše úbohé duše? – spýtala sa učiteľka trasľavým hlasomjednej noci. Tí dvaja boli ticho. Vedeli, že táto situácia je vážna. Albatrosbolo jediné miesto, kde si mohli odpočinúť. Zosobniť sa skrz myšlienkyostatných dvoch mučeníkov.
„Vynašli vlakylevitujúce niekoľko centimetrov nad koľajnicou. A majú byť vo vákuovýchtrubiciach. Žiadne lokomotívy, žiadne kolesá. V nich sa nemôžemestretávať, sú prirýchle. Cesta v nich by nás zničila. Sme len jemnévlnenie, nehmotná substancia hriešneho svedomia. Rýchly nôž priestoru by nászabil,“- povedal muž.
Všetci súhlasili.Preto si šli nové mašinky poriadne poobzerať. Naleštené, železné tátoše imvyrazili dych. Všetky materiály boli super moderné, ultra ľahké a studené.Nič nepripomínalo starý, dobrý Albatros, jeho teplú atmosférua pravidelný rytmus kolies. Nevedeli si predstaviť, že by mohli prežiťv takomto novom čude.
„Čo budemerobiť?- spýtala sa učiteľka.
„Neboj sa, všetkobude v poriadku,“ povedal chlapec. „Toto je naša šanca ako sa dostaťz tohto „medzi“ tunela. Sme príliš ťažkí vyletieť hore za našimipriateľmi. Keď sme žili, brali sme sa príliš vážne. Seba ľútosť a ješitnápýcha nám boli prednejšie ako život. Ale nie sme vrahovia, nemôžeme klesnúťdolu. Potrebujeme krídla.“
Učiteľkaa muž neboli takí pokojní ako chlapec. Kde majú teraz zohnať krídla?Chlapec počul ich myšlienky, aj keď duchovia nemajú hlas.
Ale zrazu,znenazdania prehovoril niekto iný.
„Môžete použiťmoje krídla, len ma vezmite so sebou,“ – povedal Albatros. Traja duchovianajprv onemeli. Stará lokomotíva sa s nimi nikdy nerozprávala.
„Viem, že steprekvapení, že ma počujete. Nerozprával som sa doteraz s vami, pretože somslúžil ľuďom. Nemôžem sedieť na dvoch stoličkách naraz. Buď svet živých alebosvet mŕtvych. Ak ste vec, neživý predmet ako ja, rozumiete obom stranám. Alenemáte právo komunikovať s nimi oboma. Nemajú nájsť k sebe cestu cezneživú hmotu. Musia sa dorozumieť ináč.“
Albatrosov hlasznel pevne. Rozhodol sa.
„Slúžil som ľuďomniekoľko desaťročí. Vôbec si to nevážia. Chcú ma rozrezať, moje časti poslaťkade-tade. Potom už nebude aniskutočnej spomienky na mňa.“
Albatros sazhlboka nadýchol.
„Viete, čo je tovlastne albatros? Vták s dlhým krkom, ktorý preletí stovky míľ. Má veľmisilné krídla, a tie môžu byť vaše. Jediné, čo musíte spraviť, je zabiť maa vypustiť tak dušu vtáka vo mne.
Po týchto slováchbolo v lokomotíve ticho. Traja duchovia si počuli vzájomné zmätenémyšlienky.
„Zabiťlokomotívu? Vlak? Hovoriaci rušeň? Lokomotíva s krídlami? Je to možné“ Alecelá situácia je už bez tak čudná. Neučila som deti v školeo existencii duchov, alebo že je hore a dole. A predsa sú.Nebála som sa, keď Albatros zničil moju tvár. Hoci viem, že ženy chcú i posmrti vyzerať úžasne, preto sa radšej predávkujú liekmi Ja som líce položila nastudenú koľajnicu. Mala by som vedieť nebáť sa ničoho, ak chcem dosiahnuť svojcieľ. Nemala som opustiť svoje deti. Bola som sebecká a slabá. Možno ichmôžem aspoň tam zhora vidieť. Urobím preto všetko...“
Učiteľka vedela,že druhí dvaja duchovia vnímajú jej myšlienky, ale nevadilo jej to. Aj onapočula ich. Premýšľali podobne. Muž pochopil, že nemá právo ublížiť inému tvorovi na tejto ani iných planétach.A nemôže žiadať lásku za násilie.
„Musíte maspáliť, takže ľudia si ma zapamätajú v terajšej podobe. Ich predstavyvytvoria obraz lokomotívy Albatros. O stovky rokov sa zachová len hmlistáspomienka na akúsi pekne tvarovanú lokomotívu Albatros. Ako ten vták.“
Uvedomili si, žeby to vlastne mohli urobiť. Spália lokomotívu na popol. Zvyšok bola hračka.Žena sa nabila svetlom mesiaca a premietla svoj obraz na stenu. Mechanik,čo si akurát zapaľoval cigaretu, uvidel jej podobu v životnej veľkostipred sebou, pustil cigaretu, a utiekol. Rozliaty benzín na dlážke vzbĺkol,takže lokomotívu pohltili plamene. Bola hlboká noc a všetko prebehlo veľmirýchlo. Ľudia len stáli okolo a neveriacky zízali. Nemali čas čokovek urobiť.
„Oh, ááách,“-bolo počuť od všadiaľ. „Veru, veru, vždy si budeme pamätať, aký krásny a vznešenýnáš Albatros bol,“ – vraveli si susedia.
Nikto si nevšimolkrásneho, štíhleho albatrosa s troma tieňmi vyletieť z trosiekk oblohe.
O pár dníotvorili miestnosť venovanú historickej pamiatke známej lokomotívy Albatrosv miestnom múzeu.
O pár rokovzačali vlaky 3000-km rýchlosťou za hodinu prevážať cestujúcich z New Yorkudo Londýna za dve hodiny. Vlaky levitovali nad koľajnicami, sklápali sav zákrutách, schované v trubiciach. Takých plastických tuneloch. A užviac nebolo samovrahov pod kolesami lokomotív.
