Všimla som si názory blogerov žijúcich v UK. Sú rôzne, pretože iné je prísť na vopred dohodnuté miesto s ubytovaním a začať pracovať. Iné je priženiť, či vydať sa cudzokrajnej rodiny, iné je prísť s batohom a začať v hosteli. Iné je byť remeselníkom, odborníkom či umelcom. Prísť so ženou a deťmi, frajerkou alebo bez nikoho. Za priateľmi, do školy alebo ujsť. A veľa závisí aj od povahy človeka.
Škótske galeje
Dôvody, ktoré nútia ľudí opustiť milovanú rodnú hrudu sú tiež rôzne, ale jedno majú spoločné. Dokážu spojiť odvahu, fyzické a mentálne sily na krok do neznáma. Ako keď sa pri zlaňovaní prehupujete cez okraj skaly, za ktorý nevidíte, aby ste o pár sekúnd pristáli nohami pevne na stene, bezpečne visiac, pod vami hĺbka, ktorú treba zdolať.
Nechcem, aby nasledujúce riadky niekto chápal ako že sa sťažujem, pretože hoci som pred odchodom zo Slovenska nikdy, ak nerátam prázdninové brigády, fyzicky nepracovala, a tu často nemám čas ani si umyť nohy, jednoducho si tento pobyt užívam. Nikdy som sa totiž necítila slobodnejšia.
Týždeň v Británii začína aj v kalendári nedeľou. Pre mňa šichtou v stánku s občerstvením na futbalovom štadióne. Šesť hodín. Pondelok domov dôchodcov. Štyri hodiny. Utorok konské dostihy. Štrnásť hodín. Streda párty pre vydavateľskú firmu. Päť a pol hodiny. Štvrtok reštaurácia The Dome, súkromná rozlúčková párty. Deväť hodín. Piatok TV a Film Festival párty. Päť a pol hodiny. Sobota Indická svadba. Trinásť hodín. Nedeľa univerzitná recepcia pre seminár na výskum liečby rakoviny kože. Štyri hodiny. K tomu ešte upratať osem dvojposchodových viliek, dvadsaťpäť hodín, a hrubý náčrt môjho týždňa je kompletný. Pozvoľna, nepozorovane prehupne do ďalšieho, a ďalšieho týždňa... Bez dňa voľna sa zbadám štyridsaťdeväťkilová. Patrím však k ľuďom, ktorí, z nás, ak chcete (e)imigrantov z Východu, pracujú skôr ľahšie a menej. Oproti väčšine pracujúcich v kuchyniach, ústavoch,rybárskych spoločnostiach alebo barmanom je to stále len polovičný úväzok.
Edinburgh je vychytenou turistickou destináciou počas celého roka, ale júl, august a začiatok septembra je vrcholom sezóny. Milión príchodzích turistov, treba nakŕmiť a ubytovať.
Univerzálne vzdelaní
Hnevá ma ak niekto očierňuje prácu Poliakov, Slovákov, Litovcov či iných po máji 2004 príchodzích ľudí z Východnej Európy. Kvalita našich zručností, vzdelania sa nedá porovnať s degenerujúcim prostredím západného konzumu. Pracovných miest je tu podľa môjho názoru tak veľa aj preto, že zatiaľ čo u nás si je majiteľ reštaurácie často čašníkom, kuchtíkom, upratovačkou, vyhadzovačom, účtovníkom či reklamným manažérom sám, tu jeden človek robí zvyčajne len jednu opakujúcu sa činnosť. Manufaktúra 21. storočia. Pracovala som pre bohaté ženy, lekárky, manažérky, učiteľky, právničky s aj tromi deťmi, ktoré nevedia žehliť, prať, variť. Zamestnávajú pestúnky, upratovačky, záhradníka a pomocnú silu k deťom, umývačov okien, šoférov. Sú bohaté, môžu si to dovoliť, no stereotyp - upratovačka príde vždy v stredu ráno, záhradník v piatok poobede - vedie k tomu, že ich rodina od stredy do stredy používa okadené vécko, ktoré vyčistiť pred smradľavým nahromadením špiny by trvalo minútu. Alebo žijú týždeň so zvratkami svojho decka alebo zvieratka na koberci v obývačke, pretože veď upratovačka to vyčistí. Seba i svoje deti kŕmia výlučne potravinami s označením organic, teda bez čohokoľvek umelo pridaného, ale dvadsať centimetrov vedľa vankúša, od nosa, majú mesiace starú guču prachu alebo vyliatu kávu. Nevyzúvajú sa a často vlezú s topánkami až do postele.
Nechcem, aby niekto znevažoval usilovnú a kvalitnú prácu, ktorej tu my, všestranne zruční, pracovití a vzdelaní Slovania priúčame ostatných. Nie je pravda, že berieme prácu domácim. Majstri zo stavieb či šéfovia rybárskych spoločností jednoducho radšej najímajú „Východniarov“, pretože za nimi niečo vidieť, nešprtajú sa celý deň v nose a ukážu sa v práci ešte i o týždeň. Je pravda, že sme „overqualified“, teda kuchármi sú inžinieri či filmári, čašníkmi právnici, učitelia, sociológovia. Ale všetci sme tu z vlastnej vôle, pretože možno potrebujeme viac peňazí na uskutočnenie svojich snov, vačšiu slobodu, rôznorodejšie možnosti výberu, nový priestor. A preto musíme pracovať. Sedemnásť rokov som drela školské lavice a keď mi mama vravievala, poď sa naučiť niečo uvariť, budem mať slúžku, naivne vravievala som. Aj slúžkou som už bola. A ešte upratovačkou, umývačkou riadu, kuchtíkom, kuchárkou, predavačkou, servírkou, čašníčkou, recepčnou, zberačkou zemiakov a iného ovocia, domácou, opatrovateľkou, chyžnou, šatnou, barmankou, prekladateľkou, zásobovačkou, …
To je to, čím sa líšime. Naše zručnosti sú verzatilné. Bude to znieť smiešne, ale vieme po škole čítať, písať a počítať, zatiaľ čo na ostrovoch stále žije množstvo analfabetov. Dnes má po máji 2004 príchodzí pracujúci Slovan o šesť libier priemerne vačšiu hodnotu pre národnú kasu ako domáci, pretože platí dane, štát mu neplatil vzdelanie a nebude asi, ak sa vráti domv, ani dôchodok. Práve množstvu imigrantov vďačia obyvatelia Británie za to, že ceny v obchodoch a inflácia nerastú rýchlejšie.
Roboši
Viete si predstaviť, že vám kuchynskú linku mení partička tri týždne? Že vymaľvať izbu trvá sedem dní? Že steny objednanej skrinky nezvierajú pravý uhol? Že majstri nový koberec do izby správne vystrihnú až na tretí pokus? Alebo zabudnú dať do kúpeľne vaňu? Že vám to niekoho pripomína? Susedia zo seriálu A je to! sú oproti škótskym remeselníkom úplní profesionáli. Je normálne, že majstri pri práci popíjajú pivko alebo si niekoľkokrát za deň skočia do pubu. Aj to, keď robotu začnú až v tretí dohodnutý termín. Nikto sa nečuduje tomu, že chlapi si už spokojne v krčme krochkajú ako sa dnes narobili už o tretej popoludní. Pretože nakoniec si každý vydýchne, že odviedli aspoň akú takú robotu, a neublížili sebe ani ostatným.
Takže teraz viete, prečo som na blog tak dlho nepísala. Pracovala som. A okrem toho každý deň vo všetkých oblastiach čoraz viac veľmi rýchlo napredujem.
Záverom môže byť veľmi výstižný citát môjho kamaráta elektroinžiniera Slováka, ktorý tu chvíľu pracoval na stavbe. Po týždni svojho účinkovania Scottish workers zhodnotil takto: "Až teraz som pochopil, čo som to tam ten prvý deň vlastne stváral. Keď som prišiel, asi hodinu a pol som bol aktívny, pot sa zo mňa lial, asi trikrát som sa šéfa spýtal čo ďalej, a spravil som job za dvoch ľudí na týždeň."
Otázka teda skôr stojí, čo si Veľká Británia počne, keď pracovný trh otvoria aj iné európske mocnosti a lacná, no kvalitná východoeurópska pracovná sila, ešte stále si vážiaca a vďačná za prácu, pôjde inam.
