Posledné prieskumy ukazujú, že číslo 375 000 môže byť vyššie v skutočnosti až o tretinu, teda 187 500 imigrantov, pretože po ankete medzi 500 Poliakmi sa ukázalo, že len 64 percent z nich sa prihlásilo do pracovnej registračnej schémy. Podľa denníka Guardian dnes vo Velkej Británii žije million našich severných susedov.
Kým tesne po vstupe do únie sa Poliaci sťažovali na obmedzenosť Škótov, pri pracovnom pohovore sa kohosi potencionálny šéf opýtal, či sa Poľsko nachádza v Európe, dnes táto krajina pre miestnych i ostatnú časť sveta začína východný blok zosobňovať. Západniari, Ázijci alebo Afričania Slovanov viac nerozlišujú a jednoducho nás všetkých hodia do poľského vreca. A to, verte mi, vzbudzuje u mnohých z nás veľkú nevôľu.
Lavína z Východu
Ako Poliakov pribúda, vidieť zo dňa na deň v uliciach Edinburghu. Poľština sa na vás valí odvšadiaľ. Takmer na každej hlavnej ulici nájdete obchod s poľskými potravinami. V reštauráciách, hoteloch, obchodoch s oblečením, nemocniciach, autopožičovniach – všade pracujú Poliaci. Nájdete ich už i v autobusoch, medzi remeselníkmi, v bankách, medzi zubármi, lekármi, architektmi, predajcami domov. Stretla som už i trénera karate či jógy. V Škótsku po rokoch prvý krát počet imigrantov prevyšuje množstvo emigrantov. Zatiaľ čo domáci skupujú domy v Španielsku či Francúzsku, oblastiach s príjemnejším počasím ako na nevyspytateľnom severe, kde poľahky počas jedného dňa zažijete všetky štyri ročné obdobia, do ich krajiny húfne prichádzajú ekonomickí imigranti z Východu. Poliaci veria, že v samotnom Edinburghu ich už žije viac ako 20 000.
„Do svojich reštaurácií najímam len Poliakov alebo Litovcov. Iní nechcú pracovať dlhé hodiny v horúcich kuchyniach za minimálnu mzdu. Mne to vyhovuje, pretože sú rýchlejší a mnohým nevadí robiť načierno,“ povedal mi jeden moslimský majiteľ siete reštaurácií.
Pred našim vstupom do EÚ našinec nemal inú možnosť ako v krajinách bohatšieho Západu pracovať, len načierno. To znamenalo pod falošnými menami, s cudzími číslami poistencov a minimálnymi právami. Keď som v lete roku 1998 bola navštíviť svoju slovenskú kamošku, ktorá po gymnáziu namiesto vysokoškolskej varianty zvolila odchod do Londýna, prví, koho som stretla na letisku boli košickí a poľskí Rómovia, čakajúci na svojich príbuzných. Dokonca si dlhú chvíľu krátili tak, že sa v rôznych ročenkách rasovomotivovaných útokov snažili medzi iniciálkami obetí nájsť rovnaké k svojim, aby mohli Britom preukázať rasovú diskrimináciu v domovskej krajine a dostať tak byt s väčším počtom izieb. Spomínam to preto, že moja priateľka mala to „šťastie“ bývať v byte jednej poľskej rómskej rodiny s dvoma deťmi. Všetci jej členovia spávali na zemi v obývačke pred televízorom a ostatné izby prenajímali chudobnejším od seba. A telefón dokonca zamykali na kladku, keď opúšťali byt…
Dvojitá daň
Dnes škótski ekonómovia pripúšťajú, že príliv lacnej pracovnej sily z Východu vylepšuje ich hospodárske výsledky. Doslova platí, že čím viac pracovných miest obsadia, tým viac iných zasa vytvoria. Prvopríchodzí robotníci, študenti a ľudia s nižším vzdelaním tak otvárajú dvere viac ceneným profesionálom. Od momentu čo sa Poľsko stalo členom EÚ, z krajiny odišlo až päť tisíc lekárov. Tu sa to odrazí na frekventovanejšej poľštine v uliciach, v Poľsku naopak začína nový život vlna Ukrajincov či Rumunov. Už teraz vraj každý týždeň z mapy zmizne jedna poľská dedina, každý mesiac jedno mesto a za rok celá 1,6 miliónová Varšava. Mimo svojej vlasti dnes žije asi dvadsať miliónov Poliakov, táto krajina už teraz pociťuje nedostatok odborníkov napríklad v oblasti anesteziológie. Sami priznávajú, že napríklad na pohotovostných oddeleniach nemocníc kvôli nedostatku personálu môžu namiesto troch pacientov v rovnakom čase ošetriť len jedného.
Kým vačšina našich slovenských spoluobčanov, ktorých som v zahraničí stretla, sa plánuje skôr či neskôr domov vrátiť, mnohí Poliaci vlastenecké črievko postrádajú. „Radšej budem svoje dane platiť rodine z Windsdoru ako rodine Kaczynskich“, vyhlasuje Krakowčanka Dorota. Na jednej strane sa im však ani niet čo čudovať. Poľská vláda vraj podpísala dohodu s Veľkou Britániou a Írskom, a Poliaci pracujúci v týchto dvoch krajinách musia svoj zárobok zdaniť nie len v krajine, kde peniaze zarobili, ale ešte raz aj v Poľsku. Koľkí sa vrátia? Krajina akoby sama odháňala svojich. A tých niekoľko vlastencov, ktorí návrat domov jedného dňa naozaj plánujú, uprednostňuje nelegálnu prácu, aby sa tak vyhli tomuto zdvojenému zdaneniu. Paradoxne sa z najvernejších stávajú v mene túžby po domove tak trochu podvodníci…
Mesto Wroclaw ako prvé, zdá sa, pochopilo, že dochádza k masívnemu odlyvu vzdelaných ľudí v produktívnom veku. Veď len z tohto štvrtého najväčšieho mesta počas tzv. busy, teda silných dní odchádza do Veľkej Británie až 15 vopred vypredaných autobusov a dvakrát denne lieta pravidelná linka z Wroclawi na londýnsky Stansted. Vedenie mesta zahájilo mediálnu kampaň, ktorou chce mladých ľudí prilákať domov.
Bratia Slovania
Pochádzam spod Tatier, preto som na Poliakov či Goralov zvyknutá odmalička. Ale až tu, v Škótsku, ďaleko od domova môžem objektívne sledovať a spoznať ich ozajstnú náturu. Tu všetko korunuje fakt, že ich je hrozne veľa. Škótikov je asi toľko ako Slovákov, preto niet divu, že z nich majú tak trochu strach. Každý privedie priateľov i celú rodinu, preto dnes už vôbec pre Poliaka nie je potrebné vedieť po anglicky, job si nájde. Postará sa o neho silná komunita. Už pred rokmi v Londýne som videla poľskú štvrť s nápismi a názvami obchodov v poľštine. Súčasná situácia však predčila všetky predpovede. Edinburghskí Poliaci majú svoje internetové stránky, na ktorých si dohadzujú práce, cenné informácie, nové kontakty. V kluboch hrajú poľskí dídžeji, chodia sem vystupovať poľskí speváci, na letný festival pozývajú organizátori každý rok čoraz viac poľských umelcov, na povestnej tretej strane bulvárnych denníkov možete obdivovať vnady poľských dievčat.
Ale každá, i tá poľská minca, má dve strany. Edinburghský hostel pre bezdomovcov je plný poľských stroskotancov, ktorí bez znalosti jazyka pricestovali, minuli všetky peniaze, nedokázali si nájsť prácu a skončili zvyčajne s fľašou poľskej vodky v ruke na ulici. Médiá tiež zverejnili informáciu, že tento hostel má už dobrú reklamu na internetových stránkach v samotnom Poľsku. No a v konečnom dôsledku sú to opäť Poliaci, kto získa, pretože v spomínanom hosteli museli prijať poľský personál, ktorý bude schopný s novými obyvateľmi komunikovať…
Takže veľmi súdržní sa javia naši severní susedia. Poliaci sú jednoducho svojim spôsobom mafia. Bez mihnutia oka ignorujú zákazy používanie iného ako anglického jazyka na pracovisku. Mnohých ľudí si znepriatelili, pretože neustále ignorujú prítomnosť cudzincov a ich neznalosť poľštiny. Iritujúca je ich podlízavosť a prílišná snaživosť. Jednoducho je to vždy Poliak, čo sa pchá najviac šéfovi do zadku. Naučila som sa dávať si na nich pozor.
Od istého času im už nehovorím, že im rozumiem a rozprávam sa s nimi výlučne po anglicky. Moja priateľka Anna z poľsko-českého pohraničia sa mi priznala, že je tu už vyše dva roky, ale z pribúdajúceho počtu svojich krajanov nemá veľmi radosť. „Raz sa mi stalo, že som započula Poliakov na ulici dohadovať sa ako ukradnúť neďaleko zaparkované auto mojho priateľa. Alebo sa iní dvaja za mojim chrbtom, keď som si vyberala peniaze z bankomatu zhovárali o tom, či sa oplatí ma prepadnúť!“
Ja sa snažím nevôľu voči Poliakom potláčať, mám medzi nimi pár priateľov a v každom prípade je dobre byť s nimi zadobre, pretože sú vždy prví, kto sa dozvie o výhodných úveroch pre cudzincov, o daňových zvýhodneniach, štipendiách pre študentov z poslednej vlny rozšírenia únie alebo hoci i ako platiť minimálnu poistku za auto.
Nuž, zdá sa, že poľská minca ešte zamieša kartami dejín. Škóti sa už začínajú učiť poľsky. Niekoľko tisíc ich už v Poľsku žije. Slovo kurva stratilo svoj pôvod, rozumejú a používajú ho dnes už dokonca Španieli. A ja sa len potichučky teším, že si snáď v prípade tohto takmer už svetového jazyka, ušetrím bifľovanie slovíčok.
