Dlho mi rezonovalo v pamäti široko-ďaleko, ak teraz nerátam tzv. slovenského kanibala, ojedinelé účinkovanie predstaviteľa slovenského štátu v britských médiách. V hlavných večerných správach svet obleteli zábery nášho prezidenta Ivana Gašparoviča ako hostí v Bratislave stretnutie Georgea Busha a Vladimira Putina. Hoci sa o politiku príliš nezaujím, tieto zábery mi ozaj zdvihli adrenalín. Pán prezident za asi päť sekúnd, čo sa mihol v telke, vyzeral, že každú chvíľu omdlie a pri chôdzi po červenom koberci na námestí prezidentského paláca sa mu viditeľne triasli kolená. Nevinímajúc fakt, že tunajšie médiá neboli schopné správne uviesť meno našej krajiny. A z názvu nášho hlavného mesta či už náhodou alebo úmyselne vtipne vynechali koncovú časť islava, čím spravili z Gašparoviča brata. Uvažujem čo je lepšie, bratať sa s Putinom alebo Bushom?
Zaviedli nám internet, a hneď jedna z prvých správ bola smrteľná nehoda bývalého ministra kultúry. Hneď po ňom sa zabil disident, ľudská pažravosť spôsobila, že po dlhych desaťročiach sa nekonal folklórny festival vo Východnej, a netrvalo dlho, čo som oplakala pani Katku Kolníkovú.
Potom prišli voľby. S napätím sme sledovali ako to zasa dopadne. Dopadlo. Najhoršie ako mohlo. Pán Fico mi je nesympatický od času čo s nami bol ako študentami diskutovať a hodinky si položil pred seba na stôl ako na dákom Puškinovom pamätníku. Dokázala by som mu odpustiť, že konečne vyhral voľby a získal premiérske kreslo. Nespával kvoli nemu dlhé roky. Ale že po moci túži až tak silno, že sa ňou nechá opájať vďaka Slotovi a Mečiarovi! Jeden, ako vie, akýsi malý východoeurópsky Jean-Marie Le Pennko, druhý, jeho v podstate bývalý úhlavný nepriateľ, boj proti ktorému bol, zdá sa paradoxne v súčasných historických súvislostiach jediným na čom sa Fico bol s bývalou Dzurindovou vládou schopný zhodnúť. Riskovať medzinárodnú izoláciu krajiny kvôli naplneniu osobných ambícií, to sa ozaj nedá odpustiť.
Mečiar po voľbách vyhlasoval, že odchádza do dôchodku, a zatiaľ sa takmer každý deň pretŕča v telke. Slota stále obhajuje úbohú slovenskú minoritu na našom maďarskom pohraničí. Akoby v novej vláde už nebolo dosť zločincov a komunistov, Lexu, milionára, májú vraj rehabiltovať. Nezvraciam ani keď pri jedení slimákov pozerám Hostel, ale pri sledovaní slovenských správ sa mi vážne zdvíha žalúdok.
A pán Fico koná rýchlo. Zdvihnuté prsty z Európy vyvažuje opatrným diplomatickým „Počkajme a uvidíme,“ od českého Paroubka. Stiahnutie vojakov z Iraku, zrušenie dvadsaťkorunáčok u lekára, zdvihnutie minimálnej mzdy – všetko oku a duši pospolitého ľudu lahodiace opatrenia. Ale že sú to kroky krátkozraké, prázdne a populistické, ktoré spôsobia úbohému Slovensku len zbytočné problémy, že opäť odvedú pozornosť od dôležitých vecí a prinesú nám len ďalšiu medzinárodnú blamáž, si dvadsaťkorunáčkou a hladom stále oslepený Slovák neuvedomí.
Pán Dzurinda vždy výčitky slovenských matiek, ktoré oplakávali hromadný odchod svojich detí na Západ, odbil slovami, že sa raz vrátia, prinesú skúsenosti a zarobené peniaze. Po posledných parlamentných voľbách moji slovenskí priatelia žijúci v zahraničí jednoznačne odpovedajú, že domov nejdú. Trošku predčasné a prehnané, ale spontánne a úprimné.
Zaviedli nám internet. Myslela som, že bude dobré vedieť viac o svojej krajine. Zatiaľ ma však to pripojenie akosi zvláštne od nej vzďaluje. Ako ste vy prijali správu, že na Orave v nemocnici vymenili mamičkám bábätká?
