Pri svojich častých návštevách využívam prirodzene výťah a inak tomu nemalo byť ani v jeden nevľúdny aprílový deň, kebyže ... zacitujem Richarda Mullera: „ Výťah opäť nechodí...".
Nuž, moje kroky viedli ku schodisku, s ktorým si naši socialistickí stavbári v očakávaní krajších a svetlejších zajtrajškov veľa námahy nedali...holý betón... ale však aj načo, aj tak tam nikto nechodí (za normálnych okolností).
Vyjsť pešo na šieste poschodie nie je lákavá predstava a tak nezaškodí zopakovať si pre duševné posilnenie zopár riadkov z domového poriadku...v časti schodisko sa dočítame: „ Schodisko patrí do spoločného vlastníctva obyvateľov bytového domu. (...) Upratovanie zabezpečujú vlastníci bytov na základe rozpisu (...) technickú údržbu zabezpečuje správca bytového domu alebo osoba ním poverená (...) obyvatelia nesmú zapratávať schodisko nábytkom (...) alebo ho inak znepriechodňovať a tým zamedziť pohyb osôb, schodisko slúži ako úniková cesta počas požiaru alebo inej živelnej katastrofy"...atď.
Vyzbrojený týmito teoretickými vedomosťami šliapem na prvý schod v očakávaní, že nikto by si nedovolil porušiť domový poriadok a čaká ma cesta po krásnych čistých schodoch, steny okolo budú pekne žlté a nenatrafím na žiadnu skriňu.
A skutočne, výstup na prvé a druhé poschodie ukazuje vzornosť obyvateľov - všetko je vyzametané, pred dverami sú rohožky a pri dverách zvončeky s novými menovkami.
Blížim sa na ďalšie, keď zrazu zhasne svetlo. V tej tme nahmatám vypínač a vtom prenikne záblesk zdola - žiarovky na treťom poschodí nesvietia a rohožky tu už tiež nenájdeme.
Ponáram sa do čoraz väčšej tmy, pretože na štvrtom je namiesto lampy v stene iba akýsi náznak, že tam niečo také bolo...ešteže vonku svieti verejné osvetlenie, ktoré preniká cez špinavé mliečne schodiskové okno. Farba zábradlia sa mení od prachu postupne z čiernej na šedočiernu a tak sa radšej presúvam bližšie k stene, kde však zakopnem do akejsi fľaše - fernet (prázdny).
Sivé schody sa pod mojim nohami znenazdajky menia na sivo-žlto-biele, lebo to tu spestrujú ohorky od cigariet, rôzne papieriky a nápisy tipu I love you...
No ďalej lampa predsa len svieti, ale namiesto zvončekov trčia len holé káble a na počmáraných dverách ťažko definujem nápis V...čiže už som len jedno poschodie od cieľa. Opadanú omietku, zvyšky cigariet a grafity už nevnímam, zato sa moja pozornosť upriamuje na kúsky klobásy porozhadzovanej na všetky strany.
Konečne som dorazil na šestku, ja však pokračujem ďalej hnaný myšlienkou, že podobnosť na penzión otca Goriota nie je len náhodná.
A tak na sedmičke chýbajú okolo okna len tri kachličky, ale na osmičke už všetky, od deviatky vyššie sa schodisko mení na sklad stoličiek, starých rohoží, skriniek a aj na skleník....nejaký usilovný občan si tu pestuje v kvetináčoch priesady papriky...na stenách sú rôzne mapy od zatekania, ktoré troška spestruje popraskaná omietka a veľké vyznania z nenaplnenej lásky...
Na vrchole paneláku ma privíta kvetina, ktorá očividne má už svoje najlepšie dni za sebou. A tak sa otáčam, spustím sa dole a na šiestom poschodí zľahka prejdem zo schodiska cez dvere do chodby, ktorú má známa spoločnú so susedmi. A tu zistím, že výťahy už chodia...
Čo dodať? Spoločné vlastníctvo je „ozaj" krásna vec.
