Ale pekne po poriadku. Salónik v Soule som si dokonale užil, sprcha, oholenie, celá hygiena, Kórejci sú v tomto špičky. Už sa blížil čas nástupu a zrazu sa pri našom gate z ničoho nič zjavila A380 Koreanu. Tak zblízka som ju ešte nevidel, voči nej naša A330 je také malé prdítko. Doslova a do písmena. Škoda, že bola už tma. Inak by som porobil aj nejaké foto. Let do Honolulu bol plný aj v biznise, vyfasoval som ako spolucestujúceho Inda z IT, išiel na Havaj konzultovať. Prehodili sme pár viet, ale keď som videl, že sa sťažoval pomaly na všetko, tak som ho úplne ignoroval. Pri vstupe nás privítal šéf posádky, klasickým východoázijským úctivým úklonom. To isté aj pri odchode, každému pasažiarovi z biznis triedy sa prišiel poďakovať. Neuveriteľné.
Jedlo, to už ani nevravím, horúce uteráky, pitia čo hrdlo ráči. Už iba to samé je zážitok. Škoda, že sme zas leteli vnoci. Tak som sledoval let na monitore. Prísne sme sa vyhli Severnej Kórei, zas žiaden hrdina, dokonca ani nad Japonskom žiadny zabudnutý kamikadze. Bolo to krásne. Nad Tokiom sa rozišli mraky, leteli sme pol hodinu a pod nami neustále svietili svetlá megamesta. Niečo také som ešte nevidel. Preleteli sme nad oceán, a v bezsennej noci som pozoroval hviezdy. Také úžasné nebo som videl iba dvakrát predtým, raz v planetáriu a druhýkrát v Levočskej doline, keď sme sa boli vnoci prejsť. Preleteli sme dátumovú čiaru a nestalo sa vôbec nič, čakal som úder, čiernu dieru, alebo aspoň nejaký buchot, ale nestalo sa úplne nič. Iba hodiny zrazu ukazovali o deň menej. Leteli sme tentokrát veľmi rýchlo, zrejme tie západné vetry posilnené aj tými mojimi, teraz neviem ktoré viac, dali lietadlu rýchlosť voči zemi viac ako 1000 km/h.
Potom sa na východe rozbrieždilo, podali nám výdatné raňajky a my sme sa už priberali na pristátie. Krásny Havaj. Nesklamal ma, je tu teplúčko, presne tak ako som si prial, na slniečku je viac ako 25 v tieni tak 23 a príjemná vlhkosť. Ešte si tú exotickú vôňu pamätám. A teraz, užívam si leto v zime v ďalekej exotike. A čakám na posledný let do Hilo, potom hotelová izba a dúfam, že na chvíľu zabudnem na svet a zaspím. Užívam si krásny výhľad, za našich posledných 10 dní v roku 2010, čo sme tu boli sme ani raz nevideli najvyššie vrchy ostrova Oahu, teraz ich bolo krásne vidieť.
A čo ma čaká ďalej? Ani sa mi veriť nechce, že som toho už toľko zažil, našťastie menej dramaticky ako Wili Fog som sa prepracoval doprostred Pacifiku a tých 80 dní tie hravo zvládem, ešte si aj počíham na veľryby, dúfam, že už konečne dolapím toho Mobydicka, nie ako minule, keď mi ušiel. A možno v zabudnutej jaskyni, niekde pod sopkou stretnem kapitáma Nema, ktohovie?
