Nedávno som mal možnosť vypočuť si prednášky amerického politológa Timothy Snydera o dejinách Ukrajiny, ktoré mi ponúkli nový a netradičný pohľad na vnímanie dejín nášho východného suseda.
Územie dnešnej Ukrajiny bolo známe už v antickej dobe. Samozrejme, v tomto období ešte nežili na území Ukrajiny Slovania.
Z nášho pohľadu vnímame Ukrajinu,smerom od západu na východ. V antike, v starovekom Grécku sa na územie Ukrajiny pozerali zo svojho zemepisného pohľadu, teda z juhu na sever.
Herodotos napríklad opísal toto územie tak, že prvé čo by uvidel ak by sa vydal na sever bolo more, potom by nasledovalo pobrežie, step a až potom les.
Z pohľadu Slováka alebo Čecha, ktorý by sa dnes vybral na Ukrajinu, smerom na východ by bol pohľad odlišný. Najskôr by nasledoval les, Karpaty ak by použil hraničný priechod na území východného Slovenska, a nie more ako tomu bolo u Grékov.
Z pohľadu dejín západnej Európy a takisto aj našich dejín nastalo po zániku Rímskej ríše, v roku 476 obdobie úpadku.
Až v renesancii sa opäť vraciame k antike, k obdobiu starovekého Ríma, či už v maliarstve, staviteľstve, alebo sochárstve.
Z pohľadu obyvateľov Ukrajiny nedošlo k pádu Rímskej ríše pretože rímske dedičstvo pokračovalo v Byzantskej ríši, ktorá ovplyvňovala dejiny Ukrajiny. Už v 4. storočí bolo hlavné mesto Rímskej ríše premiestnené do Konštantinopola, ktorý bol potom aj hlavným mestom Byzantskej ríše až do jej zániku v 15. storočí.
V Byzantskej ríši sa zachovalo množstvo vecí z dôb antického Ríma. Boli v nej napríklad prepisované eposy Ilias a Odysea a pod.
Okrem pohľadu z juhu na územie Ukrajiny je pre Ukrajinu dôležité aj pôsobenie vplyvov zo severu. Vikingovia sa plavili do Byzancie na svojich lodiach, kvôli obchodu, pričom prechádzali cez územie dnešnej Ukrajiny splavovaním rieky Dneper.
Pôvodne sa vraj Vikingovia chceli plaviť na juh cez rieku Volga, ktorú však kontrolovali starí Bulhari.
Vikingovia na Ukrajine narazili na obyvateľov hovoriacih staroslovenským jazykom. Vikingovia si zmenili svoje pôvodné mená na slovanské, Valdemar-Vladimír, Jarisleiv- Jaroslav a pod.
Viking Oleg z rodu Rurikovcov založil Kyjevskú Rus v roku 882 tým, že spojil mestá Kyjev a Novgorod.
Jeho následník Igor bol zavraždený pri výbere daní od slovanského kmeňa Drevljanov. Manželka Igora Oľga sa Drevljanom pomstila. Najprv zabila ich poslov a neskôr zaútočila na ich sídlo a podrobila si ich.
Po jej smrti vládol Kyjevskej Rusi Svjatoslav. Svjatoslav porazil Chazarov, ktorí ohrozovali Kyjevskú Rus, ale neskôr bol zabitý ďalším kočovným kmeňom, Pečeňehmi. Ich náčelník si vraj zo Svjatoslavovej lebky vyrobil pohár.
Najvýznamnejšími panovníkmi Kyjevskej Rusi boli Vladimír Veľký a Jaroslav Múdry.
Knieža Vladimír prijal v roku 988 so svojou družinou kresťanstvo tým, že sa vykúpal aj so svojimi dvoranmi v rieke Dneper. Prijatie kresťanstva z Byzancie bola podmienka byzantského cisára aby súhlasil so sobášom svojej sestry s panovníkom Kyjevskej Rusi, Vladimírom.
Jaroslav Múdry dal v Kyjeve postaviť Chrám svätej Sofie a svoje dcéry vydal za významných európskych panovníkov. Jedna z jeho dcér bola dokonca manželkou francúzskeho kráľa. Jaroslav Múdry porazil Pečenehov a pravdepodobne za jeho vlády bol prijatý zákonník Ruská pravda.
Po smrti Jaroslava Múdreho došlo k bojom o kniežací stolec. Dialo sa to aj predtým. Kyjevskú Rus to oslabovalo a v roku 1097 sa zišli kniežatá Kyjevskej Rusi na Ľubečskom zjazde, na ktorom sa malo dohodnúť nástupníctvo po smrti hlavného kniežaťa Kyjevskej Rusi.
Kyjevská Rus sa skladala s niekoľkých kniežatstiev a moc mesta Kyjev časom upadala na úkor miest ako Vladimír alebo Novgorod. Moskva v tomto období bola iba malým a nevýznamným sídlom.
Kyjevská Rus teda ostala aj naďalej nejednotná a rozdrobená, čo využili v roku 1223 Mongoli, ktorí porazili vojská Kyjevskej Rusi v bitke na rieke Kalka. Jednotlivé kniežatá používali vlastnú bojovú taktiku a v boji proti Mongolom chýbalo na strane Kyjevskej Rusi jednotné velenie.
V roku 1240 bolo mesto Kyjev spustošené a zničené. Z 50 tisíc obyvateľov Kyjeva prežilo len pár tisíc.
Jednotlivé kniežatstvá bývalej Kyjevskej Rusi, ktoré pretrvali aj naďalej boli v odlišnom vzťahu k mongolskej Zlatej Horde.
Haličsko-volyňské a Kyjevské kniežatsvo ležali na území dnešnej Ukrajiny a kniežatstvá bývalej Kyjevskej Rusi ako Vladimírsko-suzdalské kniežatstvo, Moskovské a Novgorodské kniežatstvo sa nachádzali na území dnešného Ruska.
Haličsko-volyňské kniežatstvo, ktoré sa rozprestieralo na západ od Kyjeva platilo Zlatej Horde tribút, ale uchovalo si určitú nezávislosť. Od 30. rokov 14. storočia bolo začlenené pod Poľské kráľovstvo.
Samotný Kyjev bol po spustošení Mongolmi vo vazalskom vzťahu k Zlatej Horde a od 14. storočia bol začlenený pod Litovské veľkokniežatstvo.
Od roku 1387, po vzniku Poľsko-litovskej únie boli obe kniežatstvá (Haličsko-volyňské a Kyjevské) na území dnešnej Ukrajiny súčasťou tejto novej mocnej ríše, pričom väčšina územia dnešnej Ukrajiny spadala v rámci Poľsko-litovského spoločenstva najprv pod Litovské veľkokniežatstvo, čo sa zmenilo po roku 1569, po uzavretí Lublinskej únie medzi Poľskom a Litvou, keď sa väčšina územia dnešnej Ukrajiny dostala pod správu Poľského kráľovstva v rámci Poľsko-litovskej únie.
Kniežatstvá bývalej Kyjevskej Rusi, ktoré sa nachádzali na území dnešného Ruska, ako Vladimírsko-suzdalské kniežatstvo, Novgorodská republika či Riazanské kniežatstvo, boli po mongolskom vpáde pod dlhodobejšou a priamou nadvládou Mongolov (Zlatej Hordy).
Nadvláda Zlatej Hordy v týchto kniežatsvách sa skončila v roku 1480 počas tzv. veľkého státia na rieke Ugre, keď moskovský veľkoknieža Ivan III. Veľký odmietol mongolskú nadvládu. Moskva sa následne stala hlavnou silou pri zjednocovaní ruských kniežatstiev aj keď predtým so Zlatou Hordou spolupracovala.
Moskovské knieža Ivan III. v roku 1478 pripojilo Novgorod, jedno z najvýznamnejších centier bývalej Kyjevskej Rusi k Moskovskému kniežatstvu. Po vojne s Litovským veľkokniežatstvom, ktoré patrilo k Poľsko-litovskej únii získala Moskva v roku 1503 aj Černihiv. Smolensk bol k Moskovskému kniežatstvu pripojený neskôr, v roku 1514, za vlády Vasilija III. Tieto udalosti, teda pripojenie miest Černihiv a Smolensk predstavovali prvé trvalé rozšírenie moskovského štátu na časť územia dnešnej Ukrajiny.
Na Ukrajine sa v priebehu stáročí vystriedalo mnoho vplyvov, po zániku Kyjevskej Rusi a vpáde Tatárov, bola Ukrajiny časťou Poľsko-Litovskej únie, najskôr prevažne pod litovským a neskôr, od 16. storočia pod poľským vplyvom.
V stredoveku bol Krym dobytý a ovládaný Tatármi, neskôr nad nimi získali prevahu Turci. Od druhej polovice 17. storočia začína byť postupne územie Ukrajiny začleňované do Ruskej ríše.
Časť dnešnej západnej Ukrajiny však v 18. storočí spadá pod vplyv Habsburskej monarchie, v ktorej žili aj Slováci. Neskôr, v 20. storočí je celé územie štátu súčasťou Sovietskeho zväzu, ale na začiatku 20. storočia prebieha boj o územie Ukrajiny medzi Ruskom a Poľskom a neskôr medzi Sovietskym zväzom a Poľskom.
Netreba zabudnúť, že územie Podkarpatskej Rusi bolo 20 rokov súčasťou prvej Československej republiky
Môžeme ešte spomenúť kozácke povstania, ktoré prebiehali v 16. a 17. storočí. Kozáci bojovali proti poľskej šľachte, takisto aj proti Tatárom, Švédom, ale naopak aj na ich strane.
Ukrajinsko-poľská dvojjazyčnosť sa v priebehu začleňovania územia Ukrajiny k Rusku mení na ukrajinsko-ruskú. Spisovateľ Gogoľ opisoval vo svojich dielach prostredie Ukrajiny a patrí medzi prvých reprezentantov ukrajinsko-ruskej jazykovej dvojjazyčnosti.
O kultúrnej a jazykovej pestrosti Ukrajiny svedčí aj to, že len na území bývalej Podkarpatskej Rusi dnes žije niekoľko národnosti, okrem samotných Ukrajincov aj Rómovia, Maďari, Židia, Česi, Slováci, Rumuni a pod.
