Do ohňa sa ruka nedáva
Napadne nám, že u detí je to predsa normálne, veria nám dospelým, keď povieme: Do ohňa sa prsty nedávajú. Načo opakovať zbytočnú skúsenosť, veď učiť by sa malo (?) z chýb druhých. Zaujímavé je, že dieťa to predsa len prirodzene skúsi. Aspoň raz. Popáli sa a potom už verí. A verí všetkému, čo počuje od osôb, ktoré si váži, alebo miluje, alebo sú pre neho autoritou. Nie je predsa vždy čas, alebo potreba si ten párok ošúpať, cukrík odbaliť a oboje dobre pohrýzť, požuvať.
Sex, peniaze, poriadok, hnev, tí druhí
Ešte na škole sme robili jeden experiment. Ak sa vám chce, urobte si ho aj vy. Dajte si tri dôležité osoby – otca, mamu a tretieho si vyberte, prípadne si vyberte aj všetky tri osoby, ktoré boli pre vás v detstve a mladosti významné a napíšte si najčastejšie vyhlásenia, ktoré ste od nich počuli, alebo správanie, ktoré bolo pre nich charakteristické pre tieto oblasti:
1. sex 2. peniaze 3. poriadok 4. hnev 5. tí druhí (ľudia).
Keď názory nemali vyhranené, dajte pokojne pomlčku. Napíšte aj svoj súčasný názor na spomenuté a potom porovnajte s tými, s ktorými ste sa stretávali vo vašom kritickom období.
Naše zistenie bolo nasledovné: Osobný názor vždy nejako súvisel s názormi našich významných osôb. Nachádzal sa medzi pólmi, ak tvorili nejaké póly, bol rovnaký, ak boli tie názory rovnaké, alebo bol proti nim (to závisí od toho, ako to máme s autoritami, alebo nakoľko sme si už uvedomili ich vplyv na naše vlastné názory). Ešte malý poznatok, ktorý súvisí okrajovo – keď boli názory významných osôb rovnaké alebo nevyhranené, bolo pravdepodobnejšie, že náš názor má väčšiu voľnosť. Lebo nás pri tvorení si vlastného názoru veľa „neošúpaných párkov“ v hlave neťažilo.
Človek by mal...
V názvosloví geštalt psychoterapie máme pre tento fenomén pojem introjekt. Je to niečo, čo preberiem do svojho vnútra bez toho, aby som uvažoval, ako to naozaj mám a potrebujem mať ja sám. Najľahšie ho spoznám a vždy spozorniem, keď počujem: Malo by sa..., človek by mal..., nemali by sme... a rôzne modifikácie tohto neurčitého podmieňovania.
A prečo o tom uvažovať? Pretože keď nemáme uvedomené, že naša potreba je iná ako introjekt, ktorý máme neprežutý, nerozhryzený a iba prebratý, míňa nám to energiu na vnútorný boj. Toto som si uvedomil, prežul, zažil sám na sebe... ale: Každý by sa nad tým mal zamyslieť!
Introjekty nie sú samé osebe zlé
Jeden pražský sexuológ mal dokonca tému prednášky o tom, že vštepovanie úplne základných introjektov je najdôležitejšou časťou jeho práce so sexuálnymi delikventmi (s deťmi sa nespí, žena nemyslí nie ako áno). To je extrém. Introjekty sú matkou stereotypov a predsudkov. Prečo však medzi napríklad depresívnymi klientmi je toľko ľudí, od ktorých počujem: Človek by mal konať dobro. Muž by mal byť výkonný. Nemali by sme ubližovať druhým. Hnev by si mal riešiť každý sám.
Ozaj, starý kamarát hnev. Názorové hádky sú ako rozhryzenie párku – na oboje treba kúsok agresie. Mali by sme si ich vážiť! Alebo, keď si tak vyberieme, môžeme ich pomaly ako cukrík odbaliť, vychutnávajúco poprehadzovať v ústach a potom prehltnúť, či nechať rozplynúť... Alebo vypľuť, ak nám nechutí.
