Psychológ, psychoterapeut, Modrý anjel na polovičný úväzok, zaujíma ma človečina z akejkoľvek stránky. Chcem sa podeliť o myšlienky, ktoré mi víria hlavou, keď sa s mojimi klientmi učím byť človekom. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Metafora magickej kuchyne pochádza pôvodne od dona Miguela Ruiza (1999) a do detailov ju rozviedol Richard Schwartz (2008). Bola pre mňa však natoľko užitočná pri rozmýšľaní o vzťahoch, že ju citujem celú v pôvodnom znení a kostrbatom preklade. Doplnil som iba názvy odsekov pre ľahšiu orientáciu, pretože dnes je článok kúsok dlhší.
- A plačete? - pýtam sa pani v stredných rokoch, ktorej zomrel manžel. - Veľmi, každý večer, už viac ako dva roky, - odpovedá. Tu čosi nesedí. Plač, smútok, ako nás učili, je predsa prejav hojenia, mal by pomôcť. Čosi mi napadlo: - A ako plačete?- Prekvapene zdvihla oči a spozornela: - Akože ako? Čo existuje viac druhov plaču? -
Nie, toto nie je článok o politike, alebo ďalší jedovatý pamflet na súčasnú spoločnosť. Naopak - je to zjednodušený cieľ dobrej terapie.
Sú chvíle, keď skončí sedenie a mne ostane ťaživý smútok a bezmoc, napriek tomu, že sme sa veľakrát učili, zažívali a presvedčili, že tieto pocity sú prenesené z našich klientov. Napriek vedomiu, že pre niektorý vzťah je lepšie sa rozísť, mi ostáva neskutočne smutno pri jednej predstave: Keby tento pár prišiel o pár rokov skôr, teraz by mohli byť šťastní. Hoci sa milovali, teraz sú kilometre vzdialení.
Keby som napísal knihu „Ako byť neúspešným“ a kniha by sa stala bestsellerom, tak som vlastne zlyhal? Keď bude neúspešná, tak som zlyhal takisto? Začarovaný kruh, z ktorého niet úniku, nekonečne dlho môžem ísť popri múre dookola a stále som vnútri.
Nielen moji klienti sa často dostávajú do slepej uličky, kedy si nevedia vybrať medzi dvoma možnosťami. Pričom niekedy sa tie možnosti navonok až vylučujú, či prvý môže byť dokonca negáciou druhého. Aj keď by sme sa hrdo prihlásili k tvrdeniu, že život nie je nikdy čiernobiely, existuje jedno slovné spojenie, ktoré mu protirečí. Veľakrát sme v rozhodovaní postavení pred Dilemu. Buď si vyberieme čierne alebo biele, buď jednu možnosť alebo druhú. Niekedy dokonca sa nevieme rozhodnúť, či si vôbec vybrať alebo nevybrať.
- vravieval náš zosnulý profesor psychoterapie na VŠ, keď sa nám snažil opísať hysterickú poruchu osobnosti. Chlapci sa smiali, dievčatá ho neznášali. A neskôr som nad tým začal premýšľať. Možnože je to práve naopak.Možno trošku vytočím chlapov, ale tak ako nevravím o reálnej diagnóze F60, tak nevravím ani o celej mužskej osobnosti. Veď nový muž už tiež plače :)
Na vlastnej koži to neprajem nikomu zažiť, aj keď v malom to zažívame možno každý deň. Viete, čo majú tieto zvieratá s nami spoločné? Správajú sa charakteristicky v ohrození, strese a my používame niektorú ich stratégiu. Nie vždy vedome, nie vždy optimálne.
Ty snáď nie si normálny! Správaj sa normálne! Toto by predsa normálny človek nespravil! Pán doktor, som normálny? Za každou touto vetou sa môže skrývať strach ale aj mocenský nástroj. Mnohokrát sa mihne denne v našom slovníku normalita a niekedy jej významy skôr ubližujú ako pomáhajú. Preto najvhodnejšia reakcia na hocijaký výrok o normalite je otázka: A ktorú normalitu myslíš?
Veľa sa prednedávnom písalo o tendroch na záchranky, z rôznych strán, väčšinou podobných názorov. Tento rok sme s priateľmi školili asi 20 skupín operátorov – záchranárov, ktorí slúžia na linke 155 a chcem vám ponúknuť jeden pohľad do zákulisia, lebo mi v súvislosti s tým čosi chýba.
Čo sa deje v hlave, duši, srdci človeka, ktorý vyhľadá psychológa? Nevie ako ďalej, dostal sa do krízy, potrebuje vonkajšiu oporu, aby opäť našiel vnútorné zdroje. Pravdepodobne má v sebe veľa otázok, na ktoré si nevie dať sám odpoveď, ale aj veľa otázok o tom, čo ho čaká v najbližšej hodine. A čo keď vyhľadá psychológa psychológ? Môže taký vôbec pomáhať, či radiť?!?
Pán Adrien Wettach bol na zájazde v Antverpách. Keďže ho trápili úzkosti a depresie vyhľadal známeho antverpského psychiatra a požiadal ho o konzultáciu. Lekár ho vyšetril a keď sa všetky jeho rady míňali účinkom, rozhodil rukami a vraví:- Máte šťastie, je tu teraz ten skvelý klaun, čo si hovorí Grock, choďte sa na neho pozrieť, to vám určite pomôže! -- To nepôjde, - odpovie smutne Adrien, - ten Grock som totiž ja. -
Skúste si predstaviť, že dostanete cukrík s jednou podmienkou. Môžete ho zjesť, ale nesmiete ho hrýzť, ani cmúľať, iba prehltnúť. Alebo párok v ochrannej umelej fólii, ale nesmiete ho odbaliť, ani rozžuvať. Zvláštna predstava, že? A predsa to robíme, možno každodenne - s názormi druhých.
V praxi sa stretávam s dvoma extrémami vzťahu k cíteniu – sú ľudia, ktorí by boli radšej, keby prežívanie neexistovalo a na druhej strane sú ľudia, ktorí by boli bez emócii úplne stratení. Väčšina z nás sa situačne pohybuje medzi týmito dvoma pólmi. Ale týkaju sa nás všetkých. Načo sú nám city?
Za psychiatrom príde žena, ktorá plače. Pýta sa ho: - Pán doktor, čo mám robiť, ja stále plačem. -Doktor sa jej pýta:- A ste smutná? -- Áno, som, - odpovedá žena.- Tak čo by ste chceli vtedy lepšie robiť? -
Mne vadí susedova arogancia, ale manželke oveľa viac vadí uvravenosť jeho ženy. Niektorých viac vytáča drzosť politikov, ďalších nenažranosť, iných zas ich hlúposť. Ako je to možné? Jednou z možných odpovedí je mechanizmus projekcie, kedy na druhých premietame časti seba, ktoré nemáme radi.
