Môže chodiť psychológ do terapie?
Podobné otázky mi vírili mysľou, keď som pred pätnástimi rokmi klopal na dvere svojej prvej psychoterapeutky. Vyklepaný študent psychológie, plne potvrdzujúci predpoklad, že nevedome chodíme študovať psychológiu najmä kvôli sebe.
Našťastie mám krátku cestu od srdca k jazyku, tak som sa s tým na prvom sedení priznal. Že sa hanbím za to, že som tu. A že viem, že existuje štúdia, ktorá potvrdzuje zvýšené skóre neuroticizmu u študentov psychológie, ale môj predpoklad je, že psychológ by mal byť najviac zrelý.
Sedela a „len“ ma počúvala. Nevedel som, koľko sily a rokov úsilia treba na empatiu a prijatie. Vtedy mi stačilo, že ma neodsudzuje, ako som to robil sám sebe ja a o pár sedení som sa cítil skvelo. Pár rokov neskôr som sa dozvedel, že psychológ nielenže môže, ale musí ísť aj do terapie, aby sa sám mohol stať terapeutom. Od mojej druhej už cvičnej terapeutky si pamätám vetu:
- Každý z dobrých psychológov si nesie svoje zranenie, ako by potom mohol rozumieť iným zraneným? Odlišuje sa ale tým, že o nich vie a pracuje s nimi. -
Ak sa nerozvedieš, do poradne ťa nevezmem
Iný známy psychológ, ktorý nás učil Manželské poradenstvo a sexuológiu zas vravieval:
- Do manželskej poradne by som nezobral kolegu, ktorý má prvé šťastné manželstvo. Potrebujem človeka, ktorý je rozvedený, alebo aspoň zažil dlhý partnerský vzťah , kde spolu žili a rozišli sa. Nech vie, o čom je život. -
Dnes viem, že to je aj kúsok inak, ale vtedy sme na neho pozerali s úžasom. Veď ako má psychológ poradiť, keď si nevedel dať dokopy vlastné manželstvo? A to „kúsok inak“ znamená, že s radami je to na dlhšiu debatu. Kedy osobná skúsenosť môže pomáhať a kedy prekážať. A kedy expertné odporúčania môžu posúvať a kedy brzdiť.
Vek je privysoká cena za zrelosť
Spomínam si aj na moju prvú vedúcu, ktorá vravela, že potrebuje ľudí skúsených, zrelých a teda starších. Dostal som od nich veľa pomoci, podpory a rád a vždy som rozmýšľal, či aj oni sa dostávajú do úzkych, veď sa rozvádzajú, zlyhávajú, plačú, hádajú a niekedy neznášajú svoju prácu. Sú s tým vyrovnaní, alebo tiež potrebujú pomoc? Nie sú supervízie, intervízie, kongresy, kolokviá a odborné panely vlastne pokračovaním vlastnej osobnej a našťastie nekonečnej cesty?
Mladší kolega sa vo výcviku v náväznosti na podobnú debatu pýtal:
- A to budem chodiť do terapie aj v päťdesiatke? -
A kvitujem reakciu, ktorú dostal od našej učiteľky:
- Dúfam, že budeš a nestaneš sa narcistickým bohorovným terapeutom, čo si myslí, že už je zrelý. Takých ľudia ozaj nepotrebujú. -
Možno riskujem tým, že sa odhaľujem. Ale ak to aspoň jednému človeku vyvolá úsmev, úľavu alebo pocit porozumenia, tak hádam nie zbytočne.
