Únava predchádzajúcich dní. Stretnutia, problémy, riešenia, rozhovory a úsmevy a podania rúk v nekonečnom kolotoči. A potom zrazu iba koľaje, špinavý rýchlik a neskôr krásna lokálka do Štiavnice.
Milujem lokálky. Verím, že ich železnice nepošlú na smetisko dejín. Lokálky sú totiž autentickejšie, reálnejšie. Pohľad na svet z lokálky nie je pohľadom z rýchlika. Ľudia sa tu poznajú, usmievajú, majú k tomu bublajúcemu a hrkotajúcemu stvoreniu vzťah. Výpravca na vás počká, keď utekáte. A rád vám povie, kde máte vystúpiť.
Vláčik si pomaly fučí do kopca a ja sa dívam na zasnežené kopce. Nie som dobrý v geografii, neviem ako sa volajú. Viem len to, že sú aj moje. Som z toho celkom romanticky mimo. Majetnícky pyšný na to krásno. Napriek uvedomeniu, že tu je aj bezo mňa. Keby sme krásno nevnímali, stratilo by akékoľvek opodstatnenie. Kúsok z toho krásneho preto patrí aj mne. Môjmu srdcu. Snáď aj preto, že moji miestni spolucestujúci to krásno už ani nevidia, je pre nich všedné.
Ráno sedím v malej útulnej kaviarni a počúvam pána Oravca, ktorý sa sem chodí pozerať na krásnu čašníčku Dianku. On má okolo šesťdesiatky, Dianka dvadsaťtri. Pozerám sa naňho a na ňu a chápem, že sem chodieva rád. Už jej raz doniesol klobásku, aj fľaštičku páleného. Dianka je krásna. A pán Oravec rozpráva. Prázdnej kaviarni, Dianke a mne.
Hovorí krásnym jazykom, ktorý som už dávno, veľmi dávno nepočul. Jazykom, ktorý pripomína ten môj, len je malebnejší. Pán Oravec sa smeje, keď sa pýtam na cestu ku kalvárii a hovorí: „Tam nechoďte, tam je to strmô“. Sedím pri stole na druhom konci kaviarne a nechce sa mi ani rozprávať. Len počúvať a ospalo sa usmievať, neponáhľať sa, dýchať vôňu kávy a vnímať miesto, kde čas plynie pomalšie, počúvať jazyk, ktorý mi pripomína Sládkoviča a pozerať sa cez okno na agóniu zimy a staré mamy na ceste za teplými rožkami. Je to ťažká cesta, v Štiavnici je všetko „strmô“.
Na chvíľu zatúžim nájsť si svoje miesto tu. Odteraz až do smrti.
A za chvíľu sa vydám na cestu späť.
